Tradičné krestanstvo

6. kapitola
 ČO JE MARIÁNSKY KULT?

Podľa svedectva Písma Svätého môže byť predmetom viery, uctievania, oslavovania a klaňania jedine Boh. Ak je na toto miesto vyvýšený niekto iný, ide o poveru a modloslužbu. Presvedčivo a obšírne o tom písali už protestantskí teológovia. K lepšiemu porozumeniu bude zopakovaných niekoľko pasáží. Pre Mariánsky kult neexistuje absolútne žiadne ospravedlnenie. Rôzne zjavovania Márie nie sú vo Svätom Písme zasľúbené. Bez takýchto zjavení uplynulo viac než tisíc rokov. K počudovaniu sa stali vždy len v katolíckych krajinách ako v Poľsku, Portugalsku, Španielsku, alebo vo Francúzsku. V protestantských, moslimských, budhistických, alebo iných krajinách, kde by to bolo potrebné, ak by na tom závisela spása, sa nezjavovala. Ale k upokojeniu všetkých duší nech je povedané: ona sa vôbec nemôže zjaviť práve tak, ako sa nemôže zjaviť ani Peter, Jozef, alebo niekto iný. Odohráva sa to jednoducho iba v ľudskej predstave, pretože si to tak ľudia želajú. Smieme sa teda pýtať: Kto je na všetkých tých pútnických miestach uctievaný a oslavovaný? Ježiš, alebo Mária? Aký je to duch, ktorý neoslavuje Ježiša, ale Máriu? Duch Svätý určite nie! Je to duch klamu. Farár O. Makrmann píše pod titulom „Démonický mariánsky kult“ („Die Dämonie im Marienkult“) nasledujúce: „Mystický kult okolo Márie je tiež poznamenaný démonickými vplyvmi. O uctievaní Márie sú správy už v prvých storočiach. Na rozvoj Mariánskeho kultu v dobe prvých storočiach mal obzvlášť významný vplyv antický pohanský kult materských bohyní.“ (O. Markmann: Irrtümer der katholischen Kirche/Omyly katolíckej cirkvi, str. 47) Odkedy má Boh matku? Už tento výraz je úplne nebiblický. Ona nebola matkou Božou, ale porodila Ježiša Krista, nášho Pána a Spasiteľa. Bolo to v meste Efeze, kde národ jednohlasne zvolal: „Veľká je Diana Efežanov!“ (Skutky 19:28) Teraz sa na mariologických kongresoch spieva: „Veľká je Mária!“ Ako podobné to je – jednu zosadiť a druhú povýšiť!

Až od 5. storočia sa začal rozvíjať medzitým už tak rozšírený Mariánsky kult. Arthur Drews napísal: „Z historického hľadiska poskytuje uctievanie Márie taký pohľad, pri ktorom človeka zachváti nárek nad celým ľudstvom. Sú to dejiny najdetinskejších pover, najopovážlivejších falzifikátov, prekrúcania, výkladov, preludov a machinácií, stmelených z ľudskej úbohosti a potrebnosti, jezuitskej vychytralosti a žiadostivosti katolíckej inštitúcie po moci, divadlo rovným dielom k plaču a aj k smiechu: pravá božská komédia.“ (K. Deschner: Und abermals krähte der Hahn/Opäť zakikiríkal kohút, str. 401)

Od „Ave Mária“ až k dogme jej telesného nanebovstúpenia je všetko nebiblické a preto nesprávne Sú to výmysly, ktoré rímskokatolícka inštitúcia zaviedla v priebehu približne 1600 rokov. Dnes sa to berie tak, ako keby to všetko boli „kresťanské vyznania viery“ aj keď v skutočnosti to je antikristovské, zhubné dielo nepriateľa, ktorý by chcel ľudstvo odtiahnuť od jedinej spasiteľnej viery v Ježiša Krista a priviesť ich k nespasiteľnej povere v Máriu. Znamenití teológovia od doby reformácie až do súčasnosti to celkom otvorene a jasne konštatovali.

Povera o zjavení Márie na rôznych pútnických miestach je v očiach Božích ohavnou vecou, skrz ktorú sú úprimní ľudia vedení do omylu. O terajšom pápežovi píše farár Markmann: „Nie je rúhanie, ak pápež pri svojej návšteve Poľska kladie k nohám čiernej Madony z Jasné Góry v Częstochowa zlatú ružu a v tichom vytržení pred touto modlou vyznáva: »Totus tuum« – »Úplne tvoj«? Túto mocnú modlitbu k Márii: »Totus tuus« si mimochodom vyvolil za smernicu svojho pontifikátu a celého svojho kňazského života. Svoju modlitbu k čiernej Madone tam ukončil slovami: »Tebe posväcujem celú cirkev – až k hraniciam zeme! Tebe posväcujem ľudstvo a všetkých ľudí – mojich bratov, všetky národy a národnosti. Tebe posväcujem Rím a Poľsko, skrze tvojho služobníka spojeného novým putom lásky. Matka, prijmi nás! Matka, neopusť nás! Matka, veď nás!»“ (O. Markmann: Antikrist/Endzeit/Entrückung, Antichrist/Konečný čas/Vytrhnutie, str. 32-33) Z Márie bola urobená matka rímskokatolíckej konfesie. Ona taktiež nie je kráľovnou nebeskej ríše, ale kráľovnou rímskokatolíckej svetovej ríše.

Podľa knihy „Fatima“ od Joaquina Maria Alonsa sa vraj Mária 13. Mája 1917 zjavila trblietajúca trom pastierskym deťom. Číslo 13. sa stále opakuje: 13. júla 1917 prosila „svätá panna“ tie tri deti, aby nasledujúci mesiac prišli znovu. 13. Septembra 1917, pri piatom zjavení, vraj povedala: „Chcem, aby ste sem 13. októbra zas prišli a ďalej sa modlili ruženec…“ Až do šiesteho zjavenia, 13. októbra, sa odhadoval počet pútnikov ponáhľajúcich sa na to miesto už nad päťdesiat tisíc. Celé roky tam putovali milióny ľudí, aby kládli Márii na srdce svoje žiadosti bez toho, aby vedeli, že sama Mária bola odkázaná na Božiu pomoc a do dnes nebola schopná pomôcť ani jednému človeku.

Mária je vo Fatime v Portugalsku znázornená a uctievaná mnohými sochami a obrazmi. Terajší pápež Ján Pavol II. Kľačal v kaplnke zjavenia pred jedným takýmto vyobrazením. Celý tento kult úplne odporuje prvému prikázaniu: „Neučiníš si rytiny ani nijakej podoby tých vecí, ktoré sú hore na nebi, ani tých, ktoré sú dole na zemi, ani tých, ktoré sú vo vodách pod zemou. Nebudeš sa im klaňať ani im nebudeš slúžiť, lebo ja Hospodin, tvoj Boh, som silný Boh žiarlivý, ktorý navštevujem neprávosť otcov na synoch do tretieho i štvrtého pokolenia tých, ktorí ma nenávidia“ (2. Mojžišova 20:4-5)

Ľudia, ktorí si zhotovujú napodobeniny, sa musia zaradiť k tým, ktorí Boha nenávidia. V podstate nejde o nič iné než o náboženský tanec okolo zlatého teľaťa. Jeden má svätého Kryštofa, ďalší rôzne iné obrazy; dokonca prenášajú sem a tam i ľuďmi zhotoveného Krista.

To mi pripomína rozhovor s niekoľkými hosťami z kúpeľov, pri ktorom prišla reč aj na vieru. Pri tom som sa opýtal, či má niekto z nich osobný vzťah k Ježišovi Kristovi. Spontánne mi jedna dáma odpovedala: „Ja som svojho Ježiša predala.“ V prvom okamihu sme boli všetci udivení, až nám vysvetlila, že ako zberateľka starožitností mala asi 1,25 m vysokú sochu Ježiša veľkej hodnoty, ktorú predala do akéhosi kostola.

Na celej Zemi existujú milióny rôznych vyobrazení, ktoré sú všetky ohavnosťou pred Bohom. Vo Svojej svätosti vyslovil Boh svoj rozsudok nad všetkými, ktorí sa klaňajú obrazom: „Zlorečený človek, ktorý by spravil rytinu alebo zliatinu nejakej modly, ohavnosť Hospodina, dielo rúk remeselníka, a položil niekde na skryté miesto. A všetok ľud odpovie a riekne: Ameň.“ (5. Mojžišova 27:15) Ľudia nehľadajú útočište u Neho, ktorý je jediný schopný pomôcť, ale sa pokúšajú dosiahnuť pomoc na vedľajších cestách a skrze rôzne pomocné prostriedky. Neurážajú a nepoburujú tým ale Boha až do krajnosti? Keď sa pýtali Ježiša na prvé prikázanie, odpovedal im: „A Ježiš mu odpovedal, že najprvšie od všetkých prikázaní je: Čuj, Izraelu, Pán, náš Boh, je Pán jeden! A: milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysli a z celej svojej sily. To je prvé prikázanie.“ (Marka 12:29-30) Tu sa skutočne nenachádza miesto pre Máriu, pre svätých, ochranných patrónov, sochy, ikony a tak ďalej.

Môže Mária, ako človek, vypočuť milióny modlitieb z celého sveta bez toho, aby bola vševediaca? Mohla by Mária vypočuť niekoho na nebi, na Zemi i v očistci bez toho, aby bola všadeprítomná? Vševediaci a všadeprítomný je však jedine Boh. Či nie sú všetky pútnické miesta, jedno v ktorej krajine sa nachádzajú, ohavnosťou pred Bohom a preto zavrhnutiahodné? Tak vraví Pán: „Hľadajte ma a žite! A nehľadajte Bét-ela ani nechoďte do Gilgala jako ani neprechoďte do Béršeby; lebo Gilgal pojde istotne do zajatia, a Bét-el bude na nič. Hľadajte Hospodina a žite“ (Ámos 5:4-6) Dnes by to muselo znieť takto: „Hľadajte Ma,“ vraví Pán, „a živí budete. Nechoďte do Lurd, do Fatimy, do Čenstochovej či do Altötting atď., ale príďte ku Mne, aby ste obdržali naozaj večný život.“ Kto hľadá Boha, môže Ho nájsť tam, kde sa práve nachádza, pretože Boh je všadeprítomný.

Vittorio Messori cituje nemeckého kardinála Jozefa Ratzingera: „A ten istý Ján Pavel II., potom, čo bol zranený atentátnikom 13. mája – v deň výročia prvého zjavenia v portugalskej osade, sa vydal na púť do Fatimy, aby ďakoval Márii, »ktorej ruka tak divuplným spôsobom riadila strelu«.“ (V. Messori: Zur Lage des Glaubens/K situácii viery/, str. 112) Rovnaký kardinál Ratzinger oznamuje, že katolícka náboženská inštitúcia svoje mariánske dogmy zvestovala v nasledujúcom poradí: „…najprv navždy trvajúce panenstvo a materstvo Božie a potom, po dlhom čase dozrievania a premýšľania, bola uznaná, že je bez dedičného hriechu, a potom telesné vzatie Márie do nebeskej nádhery.“ Za tým stojí hrozná veta: „Tieto dogmy chránia pôvodnú vieru v Krista ako pravého Boha a pravého človeka.“ (V. Messori: Zur Lage des Glaubens/K situácii viery, str. 108)

To takto nemôžeme prijať. Tieto štyri biblické dogmy, práve tak, ako všetky ostatné, nemajú žiadny biblický podklad. Biblické pravdy sa neuznášajú na konciloch a nevznikajú odhlasovaním, ale Bohom povolaní muži zvestovali v mene Pána to, čomu sa má veriť a čo sa má učiť. S všetkou rozhodnosťou tu musíme pánovi Ratzingerovi predložiť jeho vlastný výrok: „…mimochodom je predsa úplne samozrejmé, že pravda nemôže byť stvorená odhlasovaním. Výpoveď buď pravdou je, alebo nie je. Pravdu musíme nájsť, nie vytvárať.“ Čím sú teda všetky tie zavedené dogmy, zvyky a tradície? Sú pravdou, alebo nie?Vznikly až po dlhej dobe dozrievania a premýšľania, ako kardinál Ratzinger sám povedal, a preto nie sú pôvodnou pravdou, ale boli vytvorené na základe domienky. Odstup rokov medzi vznikom jednotlivých dogiem tomu nasvedčuje. Kde je teda pravda, ktorú musíme nájsť? Celkom iste jedine v Slove Božom a nikde inde! Biblicky veriaci kresťan, ktorý patrí k Cirkvi živého Boha, je „…vybudovaný na základe apoštolov a prorokov, kde je uholným kameňom sám Ježiš Kristus“ (Efežanom 2:20) Všetko, čo počas rokov pápeži zaviedli, s Bibliou nesúhlasí a preto to nie je apoštolské. Prečo Peter, Jakub, Ján a Pavol Máriu nijako nevyvyšovali? Vtedy bolo predsa všetko tak čerstvé a v živej pamäti.

V teológii sa prešlo od christologie k mariologii. Veď už sa celkom verejne usporadúvajú mariologické kongresy, kde sa naozaj všetko točí iba okolo Márie. Kristus býva zmieňovaný, pokiaľ sa to práve hodí, len tak mimochodom. „Pápež vyžadoval obnovenie uctievania Márie, ktoré by bolo podľa Biblie, bez akýchkoľvek ústupkov trojjediného a christologického razenia, ktoré by bralo ohľad na inak veriacich a ktoré by odpovedalo výrazom platnej doby a kultúry.“ (Katolícky katechizmus pre dospelých, str. 173) Čo môže biblicky veriaci kresťan povedať k takejto nebiblickej, do omylu vedúcej a Bohu rúhajúcej sa výzve k uctievaniu Márii?

K skutočne veriacim sa apoštol Ján obracia s veľmi dôležitým slovom, ktoré platí pre všetky časy: „Nepísal som vám preto, že neznáte pravdy, ale že ju znáte, a že niktorá lož nie je z pravdy.“ (1. Jána 2:21) Žiadne z prehlásených dogiem nemá svoj pôvod v Slove pravdy. Ich pôvod je z iných prameňov. Kto nenájde prístup k pravde – k Slovu, musí si vytvoriť náhradu! A kto nemá dôveru v Boha, jazdí ako pápež medzi davmi svojich prívržencov v nepriestrelnom „papamobile“.

Nasledujú bez bližšieho vysvetlenia vypýsané dáta (ktoré sa ale nedajú vždy presne zistiť, kedy boli zavedené rôzne veci, ktoré v ranom kresťanstve neexistovali (L. J. King: House of Death…/Dom smrti…/, str. 117-122):

310 niektorí začínajú s prežehnávaním sa

320 voskové sviečky pri bohoslužbe

375 uctievajú sa anjelia a zosnulí svätí

394 zavádza sa každodenná omša

431 začiatok uctievania Márie

500 kňažstvo začína nosiť jednotný odev

600 Gregor I. zaviedol do bohoslužby latinčinu; začiatok vzývania Márie a zosnulých svätých

650 začiatok slávností ku cti panny Márie

709 zavádza sa bozkávanie pápežovej nohy

750 začiatok svetskej moci pápeža

788 uctievanie Márie a zosnulých svätých; klaňanie pred krížom, sochami a relikviami

850 rituál svätenia vody pridaním soli a kňazským požehnaním

890 uctievanie Jozefa, manžela Márie

965 zavádza sa svätenie zvonu

995 zavádza sa prehlasovanie zosnulých za svätých

998 ustanovuje sa pôst v piatok veľkonočného dňa

1079 začiatok kňazského celibátu

1090 zavádza sa ruženec

1100 zavádza sa obetovanie pri omši

1184 ustanovenie inkvizície proti kacírom

1190 začiatok predávania odpustkov

1200 hostia nahrádza chlieb pri večeri Pánovej

1215 dogma pozdvihovania; najmenej raz do roka vyznávanie hriechov (spoveď) pred kňazom

1220 zavádza sa klaňanie hostii

1227 zavádza sa zvonenie zvončekom na znamenie toho, že kňaz vykonáva premieňanie

1229 laikom sa zakazuje čítať Bibliu

1245 kardináli začínajú nosiť červený klobúk

1264 zavedenie slávnosti Božieho tela

1410 zboru je zakázaný kalich

1439 vyhlásenie náuky o očistci

1478 zavedenie inkvizície v Španielsku

1545 tradícia je postavená na rovnakú úroveň so Svätým Písmom

1546 začlenenie apokryfov do Biblie

1854 zvestovanie nepoškvrneného počatia Márie

1870 ustanovenie dogmy o neomylnosti pápeža

1925 telesná prítomnosť panny Márie v nebi

1950 vyhlásenie dogmy o telesnom nanebovzatí Márie

Každý premýšľajúci človek si predsa musí klásť otázku, aký zmysel majú všetky tie, s tak veľkým odstupom vyhlasované učenia. Nový zákon je ukončený. A k tomuto zákonu – k tejto záveti – sa nesmie nič pridávať. „Bratia, po ľudsky hovorím: Už uprávoplatnenej smluvy človeka nikto neruší alebo ani k nej nepridáva ničoho.“ (Galaťanom 3:15) Čo sa nikdy nesmie urobiť s pozemskou záveťou, sa urobilo s Božou záveťou a to týmito neskoršími dodatkami. Kde zostáva rešpekt pred konečným varovaním: „Lebo ja osvedčujem každému, kto čuje slová proroctva tejto knihy, že keby niekto pridal k tomu, na toho Boh pridá rán, napísaných v tejto knihe;“ (Zjavenie 22:18)? (Viď tiež Príslovia 30:5-6)