Tradičné krestanstvo

15. kapitola
 JEŽIŠ JE PÁN

Najmä na evanjelizačných zhromaždeniach charizmatikov, kde je vytváraná emocionálna atmosféra, sa opakovane zdôrazňuje: „Ježiš je Pán.“ Tým však nie je presne povedané, či je pre týchto ľudí Ježiš skutočne Pánom v zmysle Svätého Písma. Kto hovorí „Ježiš je Pán“ bez toho, aby tým myslel Boha, ten v skutočnosti ešte Boha Pána nepoznal. Ak je Ježiš opisovaný vo Svojom človečenstve, tak Ho vidíme naozaj ako človeka vedľa Boha, teda ako Syna človeka a proroka, ktorý sám od seba nie je schopný nič učiniť. „Amen, amen vám hovorím, že Syn nemôže robiť nič sám od seba, iba to, čo vidí činiť svojho Otca, lebo čokoľvek on činí, to podobne činí aj Syn. … Ja nemôžem robiť nič sám od seba. Ako čujem, tak súdim, a môj súd je spravodlivý, lebo nehľadám svojej vlastnej vôle, ale vôľu toho, ktorý ma poslal, Otcovu.“ (Ján 5:19, 30) Tu nestojí vo vnútri božstva proti sebe jedna vediaca a druhá nevedomá , jedna všemocná a jedna bezmocná osoba, tu hovorí človek Ježiš Kristus, ktorý nečiní Svoju vôľu, ale vôľu Božiu.

Práve tak ho opakovane opisuje Sväté Písmo ako Pána až k Jeho majestátnemu výroku: „Daná mi je každá moc na nebi aj na zemi.“ (Matúš 28:18) Vo Svojom človečenstve je Ježiš veľa Boha zobrazovaný naozaj ako človek, ako prorok, ako príhovorca, ako prostredník, ako Syn človeka. Tak Ho videl aj Štefan: „A on súc plný Svätého Ducha uprel zrak do neba a videl slávu Božiu a Ježiša stáť po pravici Božej a povedal: Hľa, vidím nebesia otvorené a Syna človeka stáť po pravici Božej!“ (Skutky 7:55-56) Štefan videl nadprirodzenú sláv, „Šekinu“. V tejto sláve Syn človeka opäť príde: „A keď príde Syn človeka vo Svojej sláve a všetci svätí anjeli s Ním, vtedy sa posadí na tróne Svojej slávy.“ (Matúš 25:31) V tomto opise sa jedná o presné poznanie a tomu zodpovedajúcu formuláciu. Ježiš nie je hocijaký pán, On je Pán. Pri Jeho narodení bolo pastierom povedané: „…ktorý je Kristus, Pán.“ (Lukáš 2:11) Presne tak to myslí aj Pavol, keď píše: „…A nikto nemôže povedať: Pán Ježiš, okrem v Svätom Duchu.“ (1. Korintským 12:3b) Je to vždy ten istý Duch (v.4), ten istý Pán (v.5), ten istý Boh až do poslednej knihy Biblie. „Svätý, svätý, svätý Pán Boh všemohúci, ktorý bol, ktorý je a ktorý príde.“ (Zjavenie 4:8) „Hoden si, Pane a náš Bože, vziať slávu a česť a moc, lebo ty si stvoril všetky veci, a pre tvoju vôľu sú a boli stvorené.“ (Zjavenie 4:11) Napriek rozličným označeniam a formuláciám, ktoré sú vždy používané v určitých daných súvislostiach, je to stále ten istý jednajúci Boh a Pán. „… a povstali veľké hlasy na nebi, ktoré hovorili: Kráľovstvá sveta sa stali kráľovstvami nášho Pána a jeho Krista, a bude kraľovať na veky vekov.“ (Zjavenie 11:15) Dvanásta kapitola Zjavenia hovorí v rovnakej súvislosti o Bohu a Jeho pomazanom: „A počul som veľký hlas na nebi, ktorý hovoril: Teraz sa stalo spasenie a moc a kráľovstvo spasením, mocou a kráľovstvom nášho Boha a vláda vládou jeho Krista.“ (Zjavenie 12:10) Konečne sa presne dozvedáme, kto je ten, ktorý bude kraľovať: „Ďakujeme ti, Pane, všemohúci Bože, ktorý si a ktorý si bol a ktorý prídeš, pretože si prevzal svoju velikú moc a kraľuješ.“ (Zjavenie 11:17) Zástup víťazov zaspieva pri krištáľovom mori chválospev Baránka so slovami: „Veľké a prepodivné sú tvoje skutky, Pane, všemohúci Bože, spravodlivé a pravdivé sú tvoje cesty, ó, Kráľu svätých!“ (Zjavenie 15:3b) V 16. kapitole zaznie hlas od oltára: „Áno, Pane, všemohúci Bože, pravdivé a spravodlivé sú tvoje súdy.“ (v. 7b) Toto tajomstvo najväčšie zo všetkých jednoducho presahuje náš rozum. Tak to aj zostane, pretože to nie je vôľou Božou, aby sme Ho skúmali, bádali, vysvetlili alebo pochopili. ON chce, aby sme si na veky zachovali Jemu náležiaci vážnosť a úctivú bázeň.

Ježiš Kristus sa narodil ako človek a ako dieťa bol v chráme v Jeruzaleme posvätený Pánu – Jahve (Lukáš 2:22-24).

Simeon Ho vzal do náručia „…a dobrorečil Bohu a povedal: Teraz prepúšťaš svojho služobníka, Samovládca, podľa Svojho Slova, v pokoji.“ (Lukáš 2:28-29) Podľa Izaiáša 9:6-7 je to dieťa – ten Syn – „Predivný, Radca, Silný Boh, Udatný Hrdina, Otec Večnosti, Knieža Pokoja.“ Ak hovorí Syn ako človek, potom je Otec väčší ako On (Ján 14:28). Ak hovorí ako Pán, potom On a Otec sú jedno (Ján 10:30). Otec je v nebi, Syn na Zemi, no napriek tomu by všetci mali prísť poznaniu toho „…že je Otec vo mne a ja v Otcovi.“ (Ján 10:38b). Či už vedľa Otca, pod Ním alebo v Otcovi, všetko súhlasí vrátane výroku: „Kto mňa videl, videl Otca“ (Ján 14:9). Keď Peter opisoval službu Ježiša Krista, vyjadril to nasledovne: „Ježiša Nazarejského, muža, od Boha pred vami presláveného mocami a zázraky a znameniami, ktoré skrze neho činil Boh medzi vami, ako aj sami viete - toho určenou radou a predzvedením Božím vydaného ste vzali a rukou bezbožných pripäli na kríž a zavraždili, ktorého Boh vzkriesil oprostiac bolestí smrti, ako aj nebolo možné, aby bol ňou držaný.“ (Skutky 2:22-24) ON bol človek, ako človek vo Svojom fyzickom tele zomrel a skrze vzkriesenie premohol smrť, aby sme aj my mohli byť vykúpení z tohto smrteľného tela a premenení do tela vzkriesenia.

Peter ďalej uvádza: „Riekol Pán (Jahve) môjmu Pánovi (Jahšua): Seď po mojej pravici, dokiaľ nepoložím tvojich nepriateľov za podnož tvojich nôh. Nech teda vie istotne celý dom Izraelov, že i Pánom i Kristom ho učinil Boh, toho Ježiša, ktorého ste vy ukrižovali!“ (Skutky 2:34-36) Apoštol Pavol, ako sám hovorí, zvestuje „…múdrosť Božiu v tajomstve, skrytú, ktorú predurčil Boh pred veky na našu slávu“ a opisuje ukrižovaného Spasiteľa ako Pána slávy, ktorého nikto z kniežat sveta nepoznal, „lebo keby boli poznali, neboli by Pána slávy ukrižovali.“ (1. Korintským 2:7-8) V 6. kapitole listu ku Korintským ďalej uvádza: „A Boh vzkriesil i Pána i nás vzkriesi svojou mocou.“ (v. 14) Kto sa obráti ku Kristu, neobracia sa k dieťaťu v jasličkách alebo k bábätku, ktoré leží v Máriinom náručí, ale k ukrižovanému, zomretému a vzkriesenému Pánovi. Tento Pán je nám po Svojom zmŕtvychvstaní dokonca predstavený ako „Duch“. Až do tej dobe sme len čítali v ev. Jána 4:24, že Boh je Duch a tí, ktorí sa chcú k Nemu modliť, musia sa modliť v Duchu a pravde. Tu je nám však Pán predstavený takto: „A Pán je Duch, a kde je Duch Pánov, tam je sloboda.“ (2. Korintským 3:17) Apoštol ďalej uvádza: „No, my všetci odostretou tvárou vzhliadajúc sa v sláve Pánovej sťa v zrkadle meníme sa na ten istý obraz, od slávy v slávu, ako od Ducha Pánovho.“ Čo sa jednému zdá ako rozháraný obraz, to druhý vidí ako harmonický celok, ktorý by už ani nemohol byť viac dokonalý. V 2. Korintským 4. kap. hovorí Pavol o sláve Krista, ktorá je verným obrazom Božím a píše: „Lebo nekážeme sami seba, ale Krista Ježiša ako Pána.“ Vrchol tvorí ďalší verš: „Lebo je to Boh, ktorý povedal, aby sa zo tmy zaskvelo svetlo, ktorý sa zaskvel v našich srdciach na osvietenie známosti slávy Božej v tvári Ježiša Krista.“