Tradičné krestanstvo

24. kapitola
 KRST DUCHOM

Ten, kto uveril, nechá sa biblicky pokrstiť ponorením vo vode na meno Pána Ježiša Krista. Tým človek potvrdzuje voči Bohu, že prijal Ním ustanovenú novú zmluvu. Odpoveď, ktorú Boh dáva veriacim, spočíva v tom, že ich pokrstí Duchom svätým. Pri tom sa jedná o nadprirodzené prežitie, ktoré skutočne veriaci prežívajú od onoho prvého letničného dňa. O tejto téme by sa dalo veľa napísať. V tejto publikácii však majú byť len stručne načrtnuté najdôležitejšie spôsoby pôsobenia Ducha. Najprv sa musíme pozrieť na zasľúbenia, ktoré boli dané už vopred a ktoré sa vzťahovali na obdržanie Ducha svätého. Letničnú udalosť opísal prorok Joel na konci druhej kapitoly.

Toto prežitie nemôže ovplyvniť žiaden človek, je to nadprirodzená udalosť, ktorá je ľuďom darovaná od Boha. Preto Peter povedal: „Ale toto je to, čo je povedané skrze proroka Joela: A bude v posledných dňoch, hovorí Boh, že vylejem zo svojho Ducha na každé telo, a vaši synovia budú prorokovať i vaše dcéry, a vaši mládenci budú vídať videnia, a vašim starcom sa budú snívať sny.“ (Skutky 2:16-17) Pojmom „posledné dni“ je myslených posledných dvetisíc rokov, pretože jeden deň u Boha je ako tisíc rokov (2. Petra 3:8).

Toto prežitie je nádherné, a preto je sprevádzané javmi, ktoré sa vymykajú ľudským schopnostiam, darom a nadaniu. Vyliatím Ducha svätého v cirkvi začne na jednej strane pôsobiť deväť darov Ducha tak, ako sú opísané v 1. Korintským 12:4-11, a na druhej strane vyvoláva ten istý Duch svätý v živote každého jednotlivca devätoro plodov ovocia, ako sú vymenované v Galatským 5:22-23. Kde je naozaj Duch Boží, tam sú dary Ducha a ovocie Ducha, prostredníctvom ktorých sa vo veriacich prejavuje život a povaha Ježiša. Používaním darov Ducha sa tu nemôžeme bližšie zaoberať, slúžia však rovnako ako päť služieb (1. Korintským 12:28, Efezským 4:11) k budovaniu cirkvi.

V Starom zákone Boh zasľúbil, že vyleje Svojho Ducha na každé telo. V Novom zákone je povedané, že je to Ježiš Kristus, Syn Boží, ktorý krstí Duchom a ohňom (Matúš 3:11). Lukáš nám podáva správu o oznámení, ktoré vyslovil Ján Krstiteľ slovami: „Ja vás krstím vodou, ale ide mocnejší odo mňa, ktorému nie som hoden rozviazať remienok na jeho obuvi; ten vás bude krstiť Svätým Duchom a ohňom.“ (3:16) Zo spojenia pojmov „krstiť Duchom a ohňom“ vznikol pojem „krst Duchom“, pretože sa jedná o krstenie. Tak ako Ján krstil vo vode, tak mali byť veriaci krstení do plnosti Ducha.

Spásne udalosti sa vzťahujú hlavne na Krista, On je kľúčovým bodom spásnych dejín. V Ňom učinil Boh nový začiatok ako v tom prvorodenom, na ktorého prišiel Duch, aby potom skrze Neho vylial toho istého Ducha na všetkých prvorodených: „A stalo sa v tom, keď sa krstil všetok ľud, a keď bol pokrstený i Ježiš a modlil sa, že sa razom otvorilo nebo, a Svätý Duch zostúpil v telesnej podobe, ako čo by holubica, na neho.“ (Lukáš 3:2122) Ježiš, Syn človeka, sa modlí. Nebesia sa otvoria a Duch svätý sa stane viditeľným v podobe holubice, ako sa v 1. Mojžišovej v 1. kapitole viditeľne vznášal nad hlbinou. Duch Boží nemá postavu, môže sa ale v postave zjaviť.

Symbolom holubice je niečo znázorňované, ako aj symbolom baránka. Syn Boží nemá postavu baránka, On chodí vzpriamene ako my ľudia. Vzhľadom k spaseniu je týmto symbolom znázornený božský význam: baránok, ako obetné zviera s najdobromyseľnejšou povahou medzi zvieratami, a holubica, ktorú už Noe vypustil z korábu, ako vták nebeský, ktorý nemá žlčník a je čistý. Preto je tu Duch Boží symbolizovaný holubicou, ktorá zostúpila na Baránka Božieho. Boh sa môže prejavovať rôznymi spôsobmi a pritom zostáva stále rovnaký.

Boh nie je starý muž s dlhou bradou. I keď Ho Daniel videl ako ctihodného starca, ktorý zasadol pri súde (Daniel 7:9-14). Pretože ale nepodlieha zmenám času, nemôže ani starnúť. Ak sa ale jedná o to, aby sa ukázal ako sudca, aby prejavil Svoju autoritu a hodnosť, potom sa zjavuje tak, ako Ho videl Daniel. Súbežne s tým môžeme čítať v Zjavení 1. kapitole a možno s prekvapením zistíme, že Syn človeka, ktorý v knihe proroka Daniela prišiel k ctihodnému starcovi, aby prevzal moc nad všetkými národmi a jazykmi (Daniel 7), je v Zjavení Sám opísaný ako tento starec. „A jeho hlava a jeho vlasy boli biele ako biela vlna, ako sneh, a jeho oči boli ako plameň ohňa.“ (Zjavenie 1:14) Je úžasné, v akej rôznorodosti sa Boh zjavuje. Duch Boží prišiel ako pomazanie a inšpirácia na prorokov Starého zákona. O Jánovi Krstiteľovi je písané, že už od narodenia bol naplnený Duchom svätým (Lukáš 1:15). O Simeonovi je povedané, že Duch svätý bol v ňom (Lukáš 2:25-26). O Zachariášovi je písané, že bol naplnený Duchom svätým (Lukáš 1:67). Už pred vyliatím Ducha svätého dal Pán Ježiš apoštolom, ktorých si vyvolil, Svoje príkazy skrze Ducha svätého (Skutky 1:2).

Duch svätý pôsobí rozličným spôsobom. ON hovoril, zjavoval, oznamoval atď. Duchom splodený Syn Boží, ktorý bol zároveň Synom človeka, dostal na počiatku Svojho pôsobenia tu na Zemi Ducha svätého, aby potom mohol tiež všetkým tým z Boha narodením, ktorých by spasil, dať toho istého Ducha svätého, ktorý je tiež označovaný ako Duch synovstva (Rimanom 8:15). Tak sa uskutočnilo dosadenie Syna Božieho do Jeho služby a tu ustanovenie synov a dcér Božích.

Proroci boli pomazaní, osvietení, inšpirovaní, ale narodili sa ako každý iný človek na tento svet prirodzeným splodením. Nové, božské pokolenie, ktoré započalo Ježišom, je nebeského pôvodu (1. Korintským 15:47). Na Zemi sme len hosťami a cudzincami, náš domov je „tam na výsostiach“. Na mnohých miestach prorokovali proroci o príchode Ducha svätého a Pán Ježiš sľúbil príchod utešiteľa, pomocníka: „Ale keď prijde Tešiteľ, ktorého vám ja pošlem od Otca, toho Ducha pravdy, ktorý vychádza od Otca…“ (Ján 15:26) V Nicejskom vyznaní viery je písané: „Ktorý od Otca a Syna pochádza…“ (F. Hauss: Väter der Christenheit/ Otcovia kresťanstva, str. 40) Slovo Božie ale jasne svedčí: ako Syn vyšiel ako viditeľné zjavenie Božie, ako Immanuel, z Boha, tak vychádza Duch svätý z Boha. Preto je v oboch prípadoch ten istý východzí bod: totiž Boh ako ten konečný, ale aj ako počiatok – pôvodca. Modlitebná fráza: „Pochválen buď Boh Otec i Syn i Duch svätý…“ je nebiblický výmysel.

Neexistuje jediné miesto, kde by bol uctievaný Duch Boží. Ani Syn neprijímal žiadnu chválu, ale povedal: „Chvály od ľudí neprijímam.“ (Ján 5:41) Na oslovenie jedného z kniežat: „Dobrý Učiteľu, čo mám činiť, aby som dedične obdržal večný život?“ odpovedal Ježiš ako Syn človeka: „Čo ma nazývaš dobrým? Nikto nie je dobrý, iba jeden, Boh.“ (Lukáš 18:18-19) V poslednom verši poslednej kapitoly listu k Rimanom to Pavol zhŕňa do jedinej vety: „Jedinému, múdremu Bohu skrze Ježiša Krista sláva na veky vekov. Amen.“Ak Duch Boží začne v človeku pôsobiť, dejú sa hlavne tri veci. Sú nám vymenované v ev. Jána 16:7-11: „No, ja vám hovorím pravdu, že vám je to užitočné, aby som ja odišiel. Lebo ak neodídem, Tešiteľ neprijde k vám; ale ak odídem, pošlem ho k vám. A keď on prijde, bude usvedčovať svet o hriechu, o spravodlivosti a o súde.“Ani tieto tri pojmy neboli prenechané svojvôli ľudí! Ak teda Duch príde, On otvorí hriešnikovi oči „o hriechu preto, že neveria vo mňa; o spravodlivosti, že idem k svojmu Otcovi, a už ma viacej neuvidíte, a o súde, že knieža tohoto sveta je odsúdené.“ Bola to neviera prvých ľudí, ktorá viedla skrze neposlušnosť k prestúpeniu. Je to hriech neviery – nie veľa hriechov, ktoré sú následkom neviery, ale tento jeden hriech neviery, ktorý nás vzďaľuje od Boha a večného života. Dve miesta z Písma to objasňujú. Pán povedal: „Nuž povedal som vám, že zomriete vo svojich hriechoch; lebo ak neuveríte, že ja som, zomriete vo svojich hriechoch.“ (Ján 8:24) „Amen, amen vám hovorím, že ten, kto čuje moje slovo a verí tomu, ktorý ma poslal, má večný život a neprijde na súd, ale prešiel zo smrti do života.“ (Ján 5:24) Ak príde Duch Boží na človeka, začne pôsobiť na pôvodné zlo: na nevieru v Boha a Božie Slovo. Apoštol Ján píše: „Kto neverí Bohu, ten ho urobil lhárom.“ (1. Jána 5:10) Keď človek Bohu neverí a neprijíma to, čo On v Ježišovi Kristovi vykonal, činí z Boha v tom okamžiku klamára a vymieňa úlohy: stavia sa na stranu nepriateľa, dá mu za pravdu a považuje ho tak za pravdivého, čím ale Boha stavia do nepráva a prehlasuje ho za klamára. To Boh nemôže strpieť.

Preto Duch svätý najprv presvedčí hriešnika o hriechu neviery, vedie ho pokániu a tým k druhému kroku – ku spravodlivosti, prípadne ospravedlneniu. Ako tretie dôjde k poznaniu rozsudku, že knieža tohto sveta je už odsúdený. Boh sám vyriekol rozsudok nad satanom. Podľa ev. Jána 12. kapitoly bol pri tejto udalosti počuť hlas Boží ako mocné zahrmenie: „Vtedy zástup, ktorý tam stál a počul to, hovoril, že zahrmelo. Iní zase hovorili: Anjel mu čosi hovoril. Ježiš odpovedal a riekol: Nie pre mňa sa stal ten hlas, ale pre vás. Teraz je súd tohoto sveta; teraz bude knieža tohoto sveta von vyvrhnuté.“ (v. 29-31) Satan, pôvodca všetkého hriechu, je odsúdený, hadovi bola rozdrvená hlava. V letničný deň boli veriaci, ktorí boli predtým očistení a posvätení skrze Slovo pravdy, naplnení Duchom svätým. Každý sa sám môže dočítať o tom, čo sa pri tom dialo. Bolo to vyvrcholenie božského spásneho diela, ktoré viedlo od ukrižovania, cez vzkriesenie a nanebovstúpenie k vyliatu Ducha svätého. Aby si všetci túto udalosť všimli: „A zrazu povstal z neba zvuk ako zvuk nesúceho sa silného vánku a naplnil celý dom, kde sedeli.“ Ale nie toto počuteľné a viditeľné, ale to, čo sa neskôr stále znova opakovalo, je to najdôležitejšie: jazyky ako oheň sa ukázali na každom z nich. Už nikdy viac nie je povedané, že by sa opakoval ďalší zvuk vetra a prudký víchor, ale zakaždým, keď boli veriaci pokrstení Duchom a ohňom, nasledovalo to isté ako počas Letníc: „A zrazu boli všetci naplnení Svätým Duchom a začali hovoriť inými jazyky, tak ako im dával Duch vysloviť sa.“ (Skutky 2:2-4) Počas Letníc sa stal dvojaký nadprirodzený div. Jeden spočíval v tom, že veriaci naplnení Duchom hovorili v iných jazykoch, a druhý bol ten, že každý z prichádzajúceho mnohojazyčného zástupu počul každého hovoriť vo svojom vlastnom jazyku. „A žasli všetci, divili sa a hovorili jeden druhému: Či hľa, nie sú všetci títo, ktorí to hovoria, Galileania? Ako teda my, jeden každý, počujeme hovoriť svojím vlastným jazykom, v ktorom sme sa zrodili?“ (Skutky 2:7-8) V letničný deň ešte nebol potrebný dar výkladu, pretože Duch Boží prekladal priamo od hovoriaceho k poslucháčovi. Dar výkladu je uvedený medzi deviatimi darmi Ducha až neskôr. Zvyčajne sa dar používal tak, že dvaja, nanajvýš traja za sebou hovorili v jazyku vnuknutom Duchom a niekto iný mal výklad (1. Korintským 14:27-28).

Už skrze proroka Izaiáša toto Pán oznámil: „Istotne bude hovoriť blabolajúcou, nezrozumiteľnou rečou a iným jazykom tomuto ľudu, im, ktorým povedal: Toto je odpočinutie; dajte odpočinúť ustalému, a toto utíšenie! Avšak nechceli počuť.“ (Izaiáš 28:11-12) Aj vtedy, keď Duch svätý hovorí k ľuďom priamo nadprirodzeným spôsobom skrze ľudí, nie je často prijímaný. Počas Letníc boli v zástupe dve skupiny: „A žasli všetci a súc bezradní od údivu hovorili jeden druhému: Čo to chce byť? Ale zase iní sa posmievali a hovorili: Naplnení sú sladkým vínom.“ (Skutky 2:12-13)

Tým sa Peter nedal odradiť. Rozhovoril sa o tom, čo mu bolo nariadené a podľa Božieho spásneho plánu vysvetlil, čo sa tam stalo. Vo svojom príhovore prechádza k vyvrcholeniu tohto prežitia tým, že dosvedčuje: „Toho istého Ježiša vzkriesil Boh, čoho sme my všetci svedkami. Vyvýšený súc teda pravicou Božou a dostanúc zasľúbenie Svätého Ducha od Otca vylial toto, čo vy teraz vidíte a čujete.“ (Skutky 2:32-33) Ten istý Duch Boží, ktorý zostúpil na Syna Božieho, zostúpil teraz v letničnom dni na prvých spasených synov a dcéry Božie a od tej doby prichádza na všetkých synov a dcéry Božie, dokiaľ nebude cirkev-Nevesta dokonaná a dokiaľ nebude ukončená doba milosti. Tak to Boh ustanovil vo Svojom spásnom pláne.

Z nespočetných zasľúbení Písma sa len jedno označuje ako „zasľúbenie Otca“. Na konci štyridsiatich dní, počas ktorých vzkriesený Pán poučoval Svojich apoštolov o kráľovstve Božom, im udelil nielen dobrú radu, ale im prikázal: „… aby neodchádzali z Jeruzalema, ale aby čakali zasľúbenie Otcovo, o ktorom zasľúbení ste vraj počuli od mňa; totiž že Ján krstil vodou, ale vy budete pokrstení Svätým Duchom už o nie mnoho dní.“ Ani apoštoli ešte celkom nepochopili, že sa už nejedná len o Izrael, ale o všetky jazyky, národy a národnosti, z ktorých bude Pán vyvolávať ľudí, pretože: „…pýtali sa ho a vraveli: Pane, či v tomto čase obnovíš Izraelovi kráľovstvo? A on im povedal: To nie je vašou vecou zvedieť časy alebo jednotlivé doby, ktoré si Otec uložil vo svojej vlastnej moci.“ Po týchto slovách povedal vzkriesený Pán ako doplnenie Svojho misijného príkazu: „Ale prijmete moc Svätého Ducha, ktorý prijde na vás, a budete mi svedkami i v Jeruzaleme i po celom Judsku i v Samárii a tak až do poslednej končiny zeme.“ (Skutky 1:1-8) Obdržanie Ducha svätého je zároveň i výzbrojou k splnomocnenej službe, ktorá v celom svete spočíva vo zvestovaní evanjelia o Ježišovi Kristovi. Skutoční svedkovia Ježiša Krista Ho prežili ako zmŕtvychvstalého a boli naplnení mocou Ducha svätého. V dobe apoštolov potom tí, ktorí uverili, aj prežili krst Duchom. To patrilo k uvereniu. Keď Pavol po prvýkrát navštívil skupinu učeníkov v Efeze, priamo sa ich spýtal: „Či ste dostali Svätého Ducha, keď ste uverili?“ (potom, keď ste uverili) (Skutky 19:2) Fundamentalisti učia, že človek, keď uverí v Ježiša Krista, prijíma Ducha svätého automaticky, bez toho aby bol potrebný príslušný zážitok. Tu sa však Pavol veľmi dôrazne pýta, či títo učeníci prijali Ducha svätého potom, čo uverili. „A oni mu povedali: Ba ani sme nepočuli, či je Svätý Duch. A on im povedal: A na čo ste teda pokrstení? A oni povedali: Na krst Jánov. A Pavel povedal: Ján krstil krstom pokánia a hovoril ľudu, aby uverili v toho, ktorý prijde po ňom, to jest v Krista Ježiša. Keď to počuli, dali sa pokrstiť na meno Pána Ježiša. A keď potom vzložil na nich Pavel ruky, prišiel na nich Svätý Duch a hovorili jazykmi a prorokovali.“ (Skutky 19:1-6) Veriaci teda boli pokrstení vo vode a naplnený Duchom svätým.

Filip zažil mocné prebudenie v Samárii. Potom tam prišli apoštoli Peter a Ján. „Ktorí, keď ta zišli, modlili sa za nich, žeby dostali Svätého Ducha, lebo ešte nebol zostúpil na niktorého z nich, a boli len pokrstení v meno Pána Ježiša. Vtedy vzkladali na nich ruky, a dostávali Svätého Ducha.“ (Skutky 8:15-17) Evanjelizátori 20. storočia často mávajú veľké evanjelizačné kampane, nadchnú masy, vyberú peniaze a zmiznú. O krste nekážu a za pôsobenie Ducha označujú len emocionálny zážitok, ktorý sami určitou atmosférou vyvolali.

Na Kornélia a Petra pôsobil Boh v rovnakom čase nadprirodzeným spôsobom a priviedol tak apoštola do domu tohto bohabojného stotníka. Keď Peter práve dosiahol vrchol svojho kázania, zostúpil Duch svätý na všetkých, ktorí jeho reč počúvali. „Vtedy užasli všetci veriaci z obriezky, ktorí boli prišli s Petrom, že i na pohanov je vyliaty dar Svätého Ducha; lebo ich počuli hovoriť jazykmi a velebiť Boha. Vtedy odpovedal Peter: Či potom môže niekto zabrániť vode, aby títo neboli pokrstení, ktorí prijali Svätého Ducha ako aj my?“ (Skutky 10:45-47)

To dokazuje, že krst Duchom i krst vodou patria u tých, ktorí uverili, k sebe. Poradie však môže byť rôzne.

Oplatí sa vyzdvihnúť to, čo Peter v súvislosti s touto udalosťou jasne zdôraznil pred zborom v Jeruzaleme: „A v tom, keď som ja započal hovoriť, zostúpil Svätý Duch na nich ako aj na nás tam na počiatku.“ (Skutky 11:15) Vo všetkom, čo sa týka života viery, sa musíme vrátiť na začiatok. Dnes sú všetky pojmy a ich významy nepresné, zahmlené a inak vyložené. Používali sa rovnaké formulácie, ale napriek tomu sa vykladá niečo iného.

Existujú zvláštne znaky, ktoré opisujú pôsobenie Ducha svätého. ON je utešiteľ, On je učiteľ, On vedie do všetkej pravdy. Pán povedal. „Ešte by som vám mal mnoho čo povedať, ale teraz nemôžete zniesť. Ale keď prijde on, ten Duch pravdy, uvedie vás do každej pravdy; lebo nebude hovoriť sám od seba, ale bude hovoriť všetko, čokoľvek počuje, aj budúce veci vám bude zvestovať. Ten ma oslávi, pretože z môjho vezme a bude zvestovať vám.“ (Ján 16:12-15)

Všetko, čo Bohu patrilo, bolo Kristom vykúpené a zaplatené a patrí Jemu. A všetko, čo patrí Jemu, prijíma Jeho Ducha. Preto je písané: „Ale ak niekto nemá Ducha Kristovho, ten neni jeho.“ (Rimanom 8:9) Duch pravdy nás učí všetko, čo je v Slove Božom napísané, zjavuje nám súvislosti a dáva nahliadnuť do priamej vôle Božej a do jeho spásneho plánu. Pravé deti Božie sú podriadení bezprostrednému vedeniu Duchom svätým. „Lebo všetci, ktorí sú vedení Duchom Božím, tí sú synmi Božími.“ (Rimanom 8:14) Duch Boží vedie vždy tak, ako to zodpovedá Slovu Božiemu. Aj s ohľadom na prvé vzkriesenie a premenu smrteľných tiel je nutná moc Ducha svätého. Bez nej niet premeny. „A jestli Duch toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, prebýva vo vás, tak teda ten, ktorý vzkriesil Krista Ježiša z mŕtvych, oživí aj vaše smrteľné telá skrze svojho Ducha, ktorý prebýva vo vás.“ (Rimanom 8:11) Medzi ľuďmi sa vraví: „Keby bolo keby…“ Tu sa vyjasňuje význam tohto slova: keď Duch v nás prebýva , stane sa, ako je písané. Keď On ale v nás neprebýva, potom nemôžu byť smrteľné telá premenené a oživené. Apoštol Pavol túto myšlienku v rovnakej kapitole ďalej rozoberá: „Lebo túžobné vyzeranie stvorenstva očakáva zjavenie synov Božích. Lebo stvorenstvo je podriadené márnosti, a nepodriadilo sa dobrovoľne, ale pre toho, ktorý ho podriadil, v nádeji, že aj samo stvorenstvo bude oslobodené od služby porušenia v slobodu slávy detí Božích. Lebo vieme, že celé stvorenstvo spolu vzdychá a spolu bolestí ako v pôrode až doteraz. No, nie len to, ale aj sami, majúc prvotinu Ducha, aj my sami vzdycháme v sebe, očakávajúc synovstvo, vykúpenie svojeho tela.“ (Rimanom 8:19-23)

Pre zástup prvorodených je Duch Boží darom prvorodenstva (prvotiny), pečaťou, istotou, že nielen duša je spasená, ale že i smrteľné telá budú pri návrate Ježiša Krista premenené. Duch Boží, ktorý je tiež označovaný ako pomazanie, je rovnako opísaný ako pečať, príp. zapečatenie. „Avšak ten, kto nás spolu s vami upevňuje v Krista a nás pomazal, je Boh, ktorý si nás i zapečatil a dal závdavok Ducha do našich sŕdc.“ (2. Korintským 1:21-22) Ježiš je ten „Kristus“, ten „pomazaný Boží“ (Skutky 3:19-21, 10:38) Slovo „Kristus“ alebo „kresťan“ (pre oba výrazy sa v nem. jazyku používa slovo „Christ“) samo o sebe znamená „pomazaný“. Preto môžu byť všetci, ktorí obdržali Ducha svätého, označení ako „kresťania“. Kto nebol biblickým spôsobom pomazaný Duchom svätým a neobdržal božské zapečatenie, by sa podľa svedectva Písma vôbec nesmel nazývať „kresťanom“-

Pretože vo všetkých oblastiach existujú dve semená a rôzne napodobeniny originálu, nehovoril Pán o falošných „Ježišoch“, ale o „falošných Kristoch“, o „falošných pomazaných“ a „falošných prorokoch“, ktorí povstanú v čase konca. Tým sa tieto slová Pána vzťahujú na antikristovský vývoj – na jednej strane pomazaní, na druhej strane tí, ktorí sú proti Kristovi a proti Jeho Slovu. „Lebo povstanú falošní kristovia a falošní proroci a dajú veliké znamenia a budú robiť zázraky, takže by zviedli v blud, keby bolo možné, aj vyvolených.“  (Matúš 24:24) Boh vylieva Svojho Ducha ako dážď na všetko telo. Nezáleží teda len na daždi, ale na semene, ktoré je v pôde srdca človeka. „Lebo svojmu slncu velí vychádzať na zlých aj na dobrých a dáva dážď na spravodlivých aj na nespravodlivých.“ (Matúš 5:45) Existujú pomazaní konečného času, ktorí sa nenechajú priviesť do súladu so Slovom Božím, práve tak, ako už i pred koncom prvej epochy existovali pomazaní, ktorí boli falošní. „Z nás vyšli, ale neboli z nás, lebo keby boli bývali z nás, boli by zostali s nami. Ale aby sa ukázali, že nie sú všetci z nás.“ (1. Jána 2:19) V ev. Matúša 7:21-23 opisuje Pán skupinu, ktorá mocou Jeho mena činí veľké veci, ktorá sa ale nenechá začleniť do Božieho spásneho plánu, nepozná Ho, a preto ani Ním nebude poznaná. Sú snáď týmito slovami myslení dnešní televízni kazatelia, charizmatické hnutia a divy konajúci evanjelizátori, ktorí všetci idú za vlastnými učeniami, bez toho aby sa riadili Slovom Božím a podriadili sa Kristu ako hlave, pritom ale používajú Jeho meno všade, kde sa im zapáči?

„Lebo zem, ktorá pije dážď, ktorý často prichádza na ňu, a plodí rastlinu, vhodnú tým, pre ktorých sa aj obrába, berie podiel na požehnaní od Boha. Ale tá, ktorá rodí tŕnie a bodľač, je nesúca a je blízka zlorečenstva, ktorej koniec je, aby bola spálená.“ (Židom 6:7-8) Odvolávať sa na letničné prežitie ako také ešte zďaleka nestačí. Ak sa jedná o pravé semeno, musí z neho vzísť rovnaké ovocie Ducha, ako to bolo u pravých veriacich na počiatku. Ježiš, náš Pán, preto nepovedal: „Po daroch ich spoznáte,“ ale: „Po ich ovocí ich poznáte.“ Dary sa nachádzajú v oboch skupinách, pravé ovocie Ducha sa ale môže nachádzať len v pravom božskom semene, ktoré je zapečatené. Pomazanie majú mnohí, zapečatenie ale len tí prvorodení, ktorí sa nechajú Duchom priviesť do súladu so Slovom Božím.

V liste Efezským oslovuje Pavol pravých veriacich: „V ktorom aj vy počujúc slovo pravdy, evanjelium svojho spasenia, v ktorom aj, uveriac, zapečatení ste Svätým Duchom zasľúbenia, ktorý je závdavkom nášho dedičstva na vykúpenie Božieho nadobudnutého vlastníctva, na chválu jeho slávy.“ (Efezským 1:13-14) Tu sa skutočne nejedná o náboženský čin, ktorý vykoná nejaký úradník, ale o nadprirodzený zážitok prichádzajúci priamo od Boha. Apoštol napomína: „A nezarmucujte Svätého Ducha Božieho, ktorým ste zapečatení ku dňu vykúpenia.“ (Efezským 4:30)