Tradičné krestanstvo

28. kapitola Dôsledky a tajuplné číslo 666

Ako je možné, že väčšina „duchovenstva“ ignoruje dokázaný historický vývoj, je to ťažko pochopiteľné, jedine ak úmyselne predtým zatvárajú oči alebo nemajú záujem nájsť pravdu. Vývoj, a to predovšetkým od čias Konštantína a tým od počiatku náboženstva Rímskej ríše, bol tak obšírne popísaný, že k tomu nie je potrebné nič dodávať. Od 5. do 11. storočia rozhodovali cisári o tom, kto bude pápežom. Potom túto záležitosť vzalo do rúk takzvané „duchovenstvo“.

„Aby potlačil vplyv rímsko-nemeckých cisárov a rímskej mestskej šľachty na voľbu pápeža, vydal pápež Mikuláš II. na veľkonočnej synóde v roku 1059 dekrét o voľbe pápeža, ktorý zveril voľbu pápeža výhradne do rúk zboru zloženého z kardinálov.“ (B. Harenberg: Chronik der Menschheit/Kronika ľudstva, str. 287) Pápeži získali čoskoro nad svetskými hodnostármi prevahu, pretože za nimi stáli masy ľudí, ktoré sa báli pekla. To však ešte nestačilo a čoskoro sa celá záležitosť obrátila v prospech náboženstva. Potom už nedosadzovali cisári pápeža, ale pápeži cisára.

„Rím, marec 1075. Pápežský diktát. V tzv. Dictatus papae vyhlásil pápež Gregor VII. na rímskej pôstnej synóde rímskeho biskupa za neobmedzeného vládcu univerzálneho náboženstva. Len pápež je oprávnený nosiť panovnícke insígnie, môže zosadzovať cisára a zbavovať poddaných prísahy vernosti voči nespravodlivému vládcovi, ale sám nesmie byť nikým súdený.“ (B. Harenberg: Chronik der Menschheit/Kronika ľudstva, str. 288) Čo majú všetky tieto svetské, politické a náboženské mocenské pozície spoločné s cirkvou Ježiša Krista a so zvestovaním evanjelia o Ňom a s kráľovstvom Božím? Panovníci, či už v civilnom alebo klerikálnom odeve, budovali predsa všetci svoje vlastné kráľovstvá.

Pápeži sú volení do vysokého úradu, ktorý si sami vymysleli. Vzhliada k nim celý svet, vyhľadáva ich obľubu, ich priazeň, ich sprostredkovanie. Ak je isté a neomylne dokázané, že v tomto univerzálnom náboženstve nič, ale skutočne nič nesúhlasí s Písmom svätým, máme to verejnosti zamlčať a tým sa zároveň previniť pred Bohom? Na tomto mieste nekarháme to množstvo ľudí, ktorí k tomuto univerzálnemu náboženstvu patria, ale inštitúcie a samotný systém. Musí byť predsa dovolené, aby sa preskúmalo, či sa skutočne nejedná o najväčší podvod a falzifikát v dejinách ľudstva – snáď neúmyselný.

Podľa biblického časového priebehu stojíme dnes pred najväčším duchovným konfliktom. Vo všetkých časových obdobiach existovali v cirkevných dejinách muži, ktorí sa tejto téme venovali. Dr. Martin Luther sa svojho času veľmi tvrdo vyjadril proti pápežstvu. Jeho hrubý spôsob vyjadrovania sa do dnešnej doby nehodí, preto prosíme o prepáčenie. V ňom na seba narážali oba svety – katolícky a protestantský. Bolo to preňho ťažké, ale zrejme bol k tomu Bohom povolaný a pozdvihol svoj hlas podľa vzoru starozákonných prorokov. Vo svojom predhovore k prorokovi Danielovi v druhom revidovanom vydaní Biblie píše: „Tu je jasne vykreslený pápež, ktorý vo svojich dekrétoch tak nehanebne kričí, že on môže súdiť všetky konfesie a tróny, ale jeho nesmie súdiť nikto. A cap. solite: Ako je slnko nad mesiacom, tak je pápež nad cisárom. Kde je však vrchnosť, tam je i moc rozkazovať a ostatní sú povinní poslúchať. … Ak by teda pápež zviedol nesčíselné duše do pekla, napriek tomu nesmie nikto povedať: Čo to robíš? To sa ale nielen učí, ale aj skutkom činí a pácha: pretože cisárom nie je cisár, ale pápež, ktorému musí byť cisár poddaný ako sluha so všetkými jeho právami a musí mu aj nohy bozkávať. To zvestoval napríklad sv. Peter v 2. ep. 3:3, že prídu tí, ktorí budú žiť podľa vlastných žiadostí a vôle.“ Tým vysvetlil toto slovo Daniela. Ako ďalší verš 36: »…bude sa povyšovať a zvelebovať nad každého boha i proti silnému Bohu bohov bude hovoriť podivné veci a šťastne sa mu bude vodiť, dokiaľ sa nedovŕši zúrivý hnev…«

Tak vykresľuje pápež tiež sám seba, pretože vo svojich dekrétoch sa chváli, že je nad sv. Písmo a že to musí byť potvrdené jeho stolcom a dostať svoj význam. O čo silnejšie to ale uskutočňuje, pretože všetkých, ktorí kedy proti nemu z Písma hovorili, preklial, zatratil, upálil ako kacírov a deti diabla a činí to tak dodnes. A tí jeho ešte teraz všade vykrikujú, že pápež je nad Písmo. Daniel to tu nazýva: proti silnému Bohu bohov bude hovoriť podivné veci.

Pretože keď ostatní tyrani prenasledovali Slovo Božie, robili to z nerozumu. Tento to činí vedome a nazýva sv. Písmo a Božie Slovo, nad ktorými chce byť pánom, ako učenie diablovo a ako tak ch ich zatracuje kedy a kde len chce. Preto sa tiež necháva nazývať pozemským bohom, áno, bohom všetkých bohov, pánom všetkých pánov, kráľom všetkých kráľov, nie len človekom, ale zároveň i bohom alebo boho-človekom, tak ako je Kristus sám Boh a človek, ktorého vikárom (zástupcom) chce byť a ešte sa nad pozdvihuje.

Tak uviedol sv. Pavol v 2. Tes. 2:3-4 tento text Daniela: „…kým prv nepríde odpadnutie a nebude zjavený človek hriechu, syn zatratenia, ktorý sa protiví a povyšuje nad všetko, čo sa zve Boh alebo čomu sa dáva božská česť, takže sa posadí do chrámu Božieho ako Boh a bude sa vydávať za Boha. Pretože na Božiu prirodzenú bytosť a majestátnosť sa nemôže nič pozdvihnúť, ale nad vzývaného, kázaného a uctievaného Boha, teda nad Slovo Božie a bohoslužbu…“

Pretože človek hriechu a syn zatratenia tu nie je len ten, kto je sám pre seba hriešnikom a zatrateným, privatus, osobný hriešnik, ale publicus (verejný), teda taký, ktorý zvádza iných so sebou do hriechu a zatratenia. …Taký úrad hriechu pápež vykonával dvojakým spôsobom.

Po prvé, že zaviedol mnohé nové bohoslužby, ako vyplýva z jeho Mausim, ako odpustky, svätenú vodu, službu svätým, púte, bratstvá (rády), mníšstvo, omše, pôsty, slávnosti, atď. Okrem toho pravú bohoslužbu, ako Slovo Božie, vieru, sviatosti atď. porušil a zohavil.

Po druhé, utláča kresťanov nespočetnými zákonmi a tým stavia hriech tam, kde Boh žiadny nechce mať a celkovo takmer všetko stvorenie Božie znečistil hriechom, a to síce kde a kedy chcel, muselo byť maslo, vajíčka, syr, mlieko, jedenie mäsa hriechom, čo nám všetko predsa Boh dal slobodne a čisté, aby sme ich bez hriechu požívali. Pošpinil i čas a dni hriechom: pretože kde a kedy chcel, muselo sa postiť a sláviť a v  určený čas a určenými pokrmami, pričom jesť dobrý chlieb a piť muselo byť hriechom.

Tak pošpinili miesta a nástroje hriechom: pretože kostoly a posvätené miesta posvätil tak, že sa skoro človek nesmel dotknúť ani kameňa alebo dreva, obzvlášť oltára a oltárneho náčinia. Bolo strašné, ak sa laik dotkol holou rukou kalicha, misky, monštrancie. Ak ich bolo potrebné umyť, potom ich nesmela ani „svätá“ mníška umývať, ale najprv to musel umyť kňaz: tak plný zákona a hriechu bol kalich… Tak aj svadba, Bohom slobodne ustanovená, musela byť hriechom, ak nastala v zakázanom čase. Tak muselo i manželská lôžko byť držané v hriechu po čas, aký chcel.

A aby nenechal nič neskazené, roztrhne i tretiu hierarchiu Božiu, a síce stav manželský, ktorý nielen zakázal duchovným, ale ktorý úplne pohanil, zohavil, opovrhol a zničil ho tým, že ho haní ako nečisté, telesné a nebožské bytie, v ktorom nie je možné Bohu slúžiť. Nehľadiac na to, že Boh manželskému stavu požehnal, nazýva ho svojou zmluvou a záľubou a prostredníctvom odpúšťania hriechov prehlasuje manželské lôžko za čisté a čestné a nechce započítavať zlú slasť tela v ňom. Tak musí koncakrist (Endechrist) preklínať to, čomu Boh žehná, roztrhnúť to, čo Boh zväzuje, haniť to, čo Boh chváli: jednoducho všetko nad a proti Bohu činiť, spustošiť a zničiť. Napríklad taký zákaz manželstva nedáva z lásky k cudnosti alebo len na pohľad, ale aby slobodne a bez zábrany mohol činiť to, čo chce a nebol nikomu poddaný ani zaviazaný…“ (M. Luther: Biblia, II: revidované vydanie, str. 836) To, čo tu Martin Luther uviedol, nie je nič nového a nepochádza až z obdobia reformátorov, ale skutoční znalci Biblie to už viac či menej vždy poznávali:

„V Büchnerovej biblickej príručnej konkordancii je k tomu uvedené nasledovné: »Výklad antikrista na pápeža, ktorý bol v starších protestantských cirkvách vedúcou myšlienkou a reformovanou cirkvou Francúzska bol dokonca pridaný i do vyznania viery, …by sa nemal vôbec pripočítať tak úplne protestantom, pretože sa vyskytuje dávno pred reformáciou, už v 9. storočí… a opakuje sa po všetky storočia až do doby Luthera.«“ (O. Markmann: Endzeit, Entrückung, Antichrist/Konečný čas, vytrhnutie, antikrist, str. 62)“

Z porovnania so Svätým Písmom jasne vyplýva, že všetko bolo zásadne pozmenené a celá bohoslužba zmenená. Niet ani stopy po origináli a po viere, „ktorá je raz a navždy daná svätým“ (Júda 3). Pri každom zavedení novej dogmy sa vôbec nebral ohľad na Slovo. Aby sa mohlo to vlastné vierohodne zaviesť, muselo to pôvodné biblické stratiť platnosť. Nachádzame o tom dôkazy, ak porovnávame Písmo so svojvoľne vymyslenými tvrdeniami. Napríklad: „A nikto nevstúpil hore do neba, iba ten, ktorý zostúpil z neba, Syn človeka…“ (Ján 3:13) Nedbajúc na toto zreteľné a jasné slovo bola dokonca v nedávnej minulosti vyhlásená v rozpore so Slovom Božím dogma o telesnom nanebovzatí Márie. Nemáme dať za pravdu Bohu a všetky učenia a nariadenia, ktoré vyhlásili pápeži, označiť za antikristovské, pretože sú skutočne proti, teda „anti“, učeniu Krista?

Vyhlásenie, že „komu nie je katolícka viera matkou, tomu nie je Boh otcom,“ uviedlo ľudí do strachu, pretože človek je predsa stvorený pre spoločenstvo s Bohom. Ak sa však učí, že táto viera bola vytvorená samotným Kristom a že vraj boli všetci katolíci, dokonca aj Mária, tak to jednoducho nie je pravda. To je historicky potvrdené. Ako už bolo na inom mieste tejto knihy uvedené, neexistovalo v prvých storočiach žiadne jednotne zorganizované rímsko-katolícke náboženstvo, ani žiadne iné. V poapoštolskej dobe bola reč len o rôznych smeroch viery, ale nie o jednotnom náboženstve, ktoré sa začalo vytvárať až v dobe cisára Konštantína. Neexistovali pápeži, neexistovali kardináli, atď. Ak sa jedná o prvé storočia, tak ani bádanie protestantov nebolo dostatočne dôkladné, pretože si túto myšlienku nechceli alebo nemohli pripustiť, pretože úsilie o vytvorenie jednoty potláča myšlienky o skutočnom vývoji. Prevažná väčšina protestantov, ktorí vyšli z rímsko-katolíckeho náboženstva, sú toho názoru, že rímsko-katolícke náboženstvo bolo pôvodne cirkvou Ježiša Krista, a preto sa ani vôbec nenamáhali, aby preskúmali prvé storočia. Hovorí sa len o odchýlkach a chybách v minulosti.

Pápeži sa prezentujú povýšene ako Petrovi nástupcovia, biskupi ako nástupcovia apoštolov, ale sú nimi skutočne? Petrov stolec nikdy neexistoval ani v Jeruzaleme, ani v Ríme. Neexistovalo žiadne vedúce Petrovo postavenie (primát). Apoštolskému koncilu, resp. zhromaždeniu zboru v Jeruzaleme predsedal zrejme Jakub, pretože potom, ako hovorili Peter, Barnabáš a Pavol, sa ujal slova Jakub a všetko, čo preberali, zhrnul pod vedením Ducha svätého podľa prorockého slova (Skutky 15. kap. od v. 13). Vo verši 28 je povedané: „Lebo za dobré sa videlo Svätému Duchu i nám…“ Boh si vždy vyberal koho chcel, raz jedného, inokedy druhého. Boli situácie, kedy Pán použil Petra, Pavla alebo iných ľudí. Čo však neexistovalo ani neexistuje, je prednosť, či primát (vedúce postavenie). Táto myšlienka vznikla len preto, aby podporila vlastný nápad, ale nemá žiadny biblický základ.

Pápež sa vydáva za Kristovho zástupcu, hoci o niekom takom nie je v Písme svätom ani zmienka. Vyhlasuje sa za univerzálneho biskupa, ktorý ale v Božom kráľovstve tiež neexistuje. Apoštol Peter tým myslel Krista a nie pápeža, keď písal: „Lebo ste boli ako blúdiace ovce, ale teraz ste obrátení k pastierovi a biskupovi svojich duší.“ (1. Petra 2:25) Pápež si nárokuje byť „vrchným pastierom“, prípadne „hlavou“. Ako si to máme predstaviť? O Kristovi vieme, že On ako dobrý pastier dal Svoj život za ovce (Ján  10) a tiež to, že sa stal pre cirkev všetko prevyšujúcou hlavou (Efežanom 1:22). Kde má potom miesto ešte iná „hlava“? Určite nie v cirkvi Ježiša Krista, maximálne vo svojom vlastnom náboženstve.

Pápeži sa celým svetom nechávajú uctievať a nazývať „svätým otcom“. Je však napísané: „A svojím otcom nenazývajte nikoho na zemi, lebo jeden je váš Otec, ten, ktorý je v nebesiach.“ (Matúš 23:9) Milióny ľudí sa rúhajú Bohu, keď oslovujú človeka označením, ktoré náleží výlučne Bohu. Kde je teda svätý Otec, je v nebi alebo je v Ríme? Otec všetkých detí Božích je v nebi, posvätené buď Jeho meno.

Náboženskí hodnostári zaujímajú všade čestné miesta a nechávajú sa oslavovať. Nech im to je dopriate, pretože podľa Písma budú aj oni volať k horám a skalám: „Padnite na nás a prikryte nás pred tvárou toho, ktorý sedí na tróne a pred hnevom Baránka.“ (Zjavenie 6:16)

Rímskokatolícke náboženstvo vedelo ako spraviť, aby celý svet veril, že práve ono je Božím systémom na zemi a že je inštitúciou, ktorú ustanovil sám Kristus, ktorý jediný môže spasiť. To však nie je pravda, pretože tomu protirečia dejiny prvých troch storočí kresťanského letopočtu. Rovnako žiadna iná inštitúcia nebola Kristom založená a nie je schopná dať spasenie. Rôzne názory, ktoré existovali už v prvých storočiach, ale boli potlačené vynútenou jednotou, sa po reformácii znova objavili. Teraz už nejde len o súhlas v učení a praxi, ale len o to, aby sa všetci spojili bez ohľadu na duchovné presvedčenie. Uprostred tohto vývoja buduje sám Ježiš Kristus Svoju cirkev. Zo všetkých národov, jazykov a národností aj zo všetkých spoločenstiev a náboženstiev vyvoláva skrze zvestovanie Svojho evanjelia vyvoláva ľudí, ktorí nasledujú Jeho hlas, privádza ich do súladu so Svojím Slovom a dokončuje tým Svoju cirkev pre deň Svojho slávneho návratu.

Cirkev Ježiša Krista nie je bohatá v pozemských statkoch, ako vtedy Peter povedal, nevlastní zlato a striebro, ale je bohato duchovne požehnaná. Satan ponúkal Ježišovi bohatstvo tohto sveta. ON odmietol, pretože vedel, že keď sa všetko skončí, bude podľa zasľúbenia On panovať nad všetkými ríšami sveta. Na toto si robí nárok pápežská vláda, totiž vládnuť celému svetu.

Aj v tom je zjavné, že to odporuje Kristovi. Bez pápežov by dejiny ľudstva prebehli úplne inak. Neboli by žiadne križiacke výpravy, mnohé vojny, prenasledovania a milióny mučeníkov. Aj otroctvo ide na účet pápežskej vlády, keďže predovšetkým takzvaní misionári pripravovali cestu obchodníkom.

Bohatstvo Vatikánu nie sú schopní odhadnúť ani finanční experti. Kto si prezerá pokladnice chrámu sv. Petra, tomu sa nad všetkým tým zlatom, drahokamami a perlami (Zjavenie 17:4), ako aj ostatnými pokladmi zatají dych. Rím je navonok zbožné mesto. Kto pristane na letisku, uvidí hneď „Banco di Santo Spirito“ (Banku svätého Ducha). Nevýslovné bohatstvo sa nenachádza v domoch obyvateľstva, ale v úradoch diecéz, príp. vo Vatikáne.

Rímsko-katolícke náboženstvo je politicko-náboženskou veľmocou, ktorá pôsobí a má vo všetkých oblastiach vplyv, a to obzvlášť prostredníctvom jej plne oddaného rádu jezuitov. Jeho členovia obsadili už všetky kľúčové pozície. Sú vo vládach a úradoch, na univerzitách, v sociálnej oblasti, v nemocniciach, v školách a materských školách atď. Ich najväčšou snahou je podpora rímskokatolíckeho „štátneho náboženstva“, pričom využívajú akékoľvek prostriedky. Sú poradcami, pripravujú a píšu prejavy najdôležitejších politikov na Východe i Západe. „Opus Dei“ je všade, aj medzi protestantmi a komunistami. A stále sa drží hesla, že prostriedky sú podriadené účely a nie účel prostriedkom.

Aj keď katolícke náboženstvo tvrdí, že len ono môže spasiť, po smrti sa ocitnú jeho členovia aj napriek tomu, že sa po celý život zúčastňovali všetkých sviatostí, údajne predsa len v očistci. Akú spásu toto náboženstvo dáva, keď musí slúžiť zádušné omše za svojich zosnulých? V Biblii o tom nič nie je písané. Pri pohrebe sa hovorí: „Páčilo sa Pánovi povolať nášho brata alebo sestru k sebe do slávy“, čo býva aj vyjadrené na náhrobných kameňoch: „Tu odpočíva v pokoji…“ alebo „Tu odpočíva v Pánovi…“ Ale pri zádušnej omši sa už Pánovi nepáčilo zobrať zosnulého k sebe, ale musí ešte prejsť očistcom! Kto o tom premýšľa, si musí uvedomiť, že tu nie je niečo v poriadku.

Ježiš Kristus sa vtedy pýtal: „Krst Jánov bol z neba a či z ľudí?“ (Lukáš 20:4) Dnes je tu otázka: „Bola reformácia a všetky po nej nasledujúce prebudenia z neba alebo z ľudí?“ Vtedy znalci Písma nemohli na túto otázku zodpovedať. Ako je to so znalcami Písma dnes? Akú odpoveď dávajú? Žiadnu! Krv všetkých mučeníkov, ktorí položili svoj život za tom aby sa smela dnes čítať Biblia a aby v nej obsiahnuté pravdy boli znovu postavené na svietnik, bude pri poslednom súde obžalovávať duchovných vodcov tejto generácie, ktorí sa teraz snažia o návrat protestantského sveta do materského lona rímskeho katolicizmu. Protestantské konfesie, ale aj slobodné zbory boli majstrovsky oklamaní.

Kto je z biblického hľadiska muž, ku ktorému vzhliada celý svet, ktorý hovorí na futbalovom štadióne v meste Casablanca pred 85 000 moslimami a v Abidjane žehná fetišistom, ktorý vystupuje v OSN, v New Yorku alebo vo Svetovej rade cirkví v Ženeve, v Európskom parlamente v Štrasburgu, v škandinávskych krajinách a takmer všade vo svete i tam, kde nie je vítaný?

Tento úrad a s ním spojená moc je vo Svätom písme, a to obzvlášť v Zjavení, jasne a neomylne opísaná, pričom jeho označenie je vyjadrené číselnou hodnotou 666 (Zjavenie 13:17-18). Tam je jasne povedané: „…lebo je to číslo človeka. A jej číslo je šesťsto šesťdesiatšesť.“ To skutočne vychádza z číselnej hodnoty jeho latinského názvu, ktorý nemá nikto iný na svete:

ZÁSTUPCA SYNA BOŽIEHO

VICARIVS FILII DEI

5+1+100…+1+5…+1+50+1+1+50…+1=666

Nie je náhodou, že sa rímski panovníci nazývali „Latinus Rex Sacerdos“, čo znamená „latinský kňazský kráľ“. Z pohanského Ríma sa predsa stal pápežský Rím. Prekvapujúco má aj toto označenie číselnú hodnotu 666.

LATINVS REX SACERDOS

50…+1…+5…+10…+100…+500=666

V Zjavení 17 je táto svetová inštitúcia obrazne a výstižne popísaná ako matka. Pretože bolo celé ľudstvo pobožným spôsobom oklamané, očarované a uvedené do omylu a prostredníctvom nej sa dostalo do prekliatia, tak sám Pán vyriekol rozsudok nad jej sídlom. V Zjavení 18 je nám niekoľkokrát povedané, že to takzvané „večné mesto“ bude zničené v jednej jedinej hodine. „Na koľko sa oslávil a zbujnel, toľko mu dajte múk a žiaľu. Lebo hovorí vo svojom srdci: Sedím kráľovná a nie som vdovou a žiaľu neuvidím nikdy. Preto jedného dňa prijdú jeho rany, smrť a žiaľ a hlad, a bude spálený ohňom, lebo je silný Pán Boh, ktorý ho súdi.“ (Zjavenie 18:7-8) Až doteraz sa každé slovo Božie v určenom čase naplnilo.

Na základe jedinej platnej a navždy rozhodujúcej a záväznej autority Slova Božieho sú týmto vyzvaní všetci úprimní ľudia, aby sa podriadili Slovu Božiemu a verili tak, ako hovorí Písmo.

Toto nemá byť v žiadnom prípade polemické zúčtovanie. Konečný neodvolateľný rozsudok je len na samotnom Bohu, ktorý bude súdiť len na základe Svojho Slova. Na celom svete sa však jedná takmer o jednu miliardu katolíkov, ktorí veria tomu, čomu boli učení bez toho, aby vedeli, že táto svetová inštitúcia nebola založená Kristom a nikdy nebola cirkvou Ježiša Krista. Takisto je tu približne rovnaký počet protestantov a inak veriacich, z ktorých väčšina si úprimne želá, aby boli spasení. Títo ľudia sa spoliehajú na to, že budú spasení vďaka tomu, že patria k svojmu spoločenstvu. Nevedia, že boli klamaní a že keď sa ich život skončí, odídu z tohto sveta na veky podvedení. Ak sa deje v náboženstve podvod bez vzťahu ku Kristovi, je to zlé. Ak sa to však deje v mene Krista, tak je to neodpustiteľné. To, čo Boh nechal povolanými ústami vysloviť v  deň, keď bola založená novozákonná cirkev, platí navždy: „A bude, že každý, ktokoľvek bude vzývať meno Pánovo, bude spasený.“ (Skutky 2:21, Joel 2:32) Spasenie, ktoré nám priniesol náš Pán a to, že jedine On sám nás môže spasiť, sa zjavne prehliada a je prisudzované nejakej inštitúcii a jej náboženskému jednaniu. Zrejme si to duchovenstvo ani neuvedomuje.

Protestantské konfesie tvrdia, že sa riadia len Svätým Písmom. Či tomu je tak naozaj, to je iná vec, ale aj ony z prevažnej väčšiny postavili vedľa Biblie tradície a prax. Katolíci, ako sa zdá, vsadili na oboje: na Písmo aj na tradície. Nenachádzame však pri presnom posúdení vecí už len tradície ozdobené niekoľkými citátmi z Biblie? Čo sa týchto zvyklostí týka, obracia sa Pán k návštevníkom takzvaných „bohoslužieb“ s energickým „nadarmo“: „Lež nadarmo ma uctievajú učiac učenia, ktoré sú nariadeniami ľudí. … A hovoril im: Dobre opovrhujete prikázaním Božím, aby ste zachovali svoje podanie.“ (Marka 7:7+9) Na základe tohto verša a iných miest Písma je všetka náboženská činnosť nadarmo, ak sa nedeje podľa vôle Božej. Nadarmo je každý ruženec, nadarmo každé „Zdravas Mária“, nadarmo všetky náboženské skutky, nadarmo všetky púte! Všetko nadarmo. Vôľu Božiu neurčujú svojvoľne pápeži ani nikto iný, ona je raz a navždy vyslovená a zaznamenaná prorokmi a apoštolmi vo svätom Písme.

Čo teraz? Môže ešte niekto teraz ostať neutrálny a ľahostajný po tom, ako pravda vyšla na povrch a klam je vo svetle zjaveného Slova celkom viditeľný? V momente tohto odhalenia bola na každého vložená zodpovednosť pred Bohom. „Boh teda prehliadol časy nevedomosti, ale teraz zvestuje ľuďom, všetkým všade, aby činili pokánie.“ (Skutky 17:30) Nikto, kto si prečítal túto publikáciu, nebude mať pri poslednom súde výhovorku. Skutočne uctievať Boha môžu skutočne len tí, ktorým sa On zjavil, ktorým oznámil Svoje Slovo, Svoje meno a Svoju vôľu, ľudia, ktorí z milosti osobne prežili spasenie.

Pravdepodobnosť, že by sa pápež a kúria (alebo celé kňazstvo) vzchopili a aspoň nadviazali dialóg s pravdou, je veľmi malá, ale žiaden z hodnostárov až po farára na dedine nebude môcť po prečítaní tejto publikácie pokračovať takto ďalej s dobrým svedomím. Nábožensky utláčaní, ovládaní a zavádzaní ľudia majú nárok na to, aby im bola prinavrátená ich ľudská dôstojnosť a aby sa mohli sami osobne rozhodnúť pre Krista a tým aj pre pravdu. Bábätiek, ktoré sú po narodení pokrstené a tak automaticky začlenené do nejakého náboženského vyznania, sa predsa nikto nemôže spýtať, či vôbec chcú patriť k tomuto spoločenstvu alebo nie. Bez svojej vôle a súhlasu sa z donútenia stávajú členmi. Takto vyzerajú ľudské práva a dôstojnosť ešte v 20. storočí! Je to v príkrom rozpore so slobodou vyznania a jedná sa o pokračovanie pokresťančovania (christianizácie), ktorá začala pred viac ako 1500 rokmi. Aj iné náboženské inštitúcie si privlastnili tieto nebiblické metódy, a preto sú pred Bohom rovnako vinné. Toto je hodina rozhodnutia, ktoré musí pred Bohom učiniť každý sám osobne.

Zmyslom tejto publikácie je podať čitateľovi potrebné informácie. Nikto nemusí týmto výkladom veriť, ale mal by preskúmať Písmo sväté a dejiny a vytvoriť si o tom svoj vlastný názor.

„To sú tí múdri,

ktorí skrze svoje omyly prídu k pravde;

ktorí však zotrvávajú v omyle,

sú tí blázni.“