Tradičné krestanstvo

3. Kapitola
TRAGICKÉ ODKLONENIE – ZAČIATOK DEJÍN SKAZY

Pokiaľ zostávalo evanjelium na židovskom území a v zboroch zložených hlavne zo Židov, neexistovali o téme Božstva žiadne diskusie. Teraz však  prichádzalo do kristologických rozborov rímske a grécke pohanské zmýšľanie o bohoch a bohyniach. Duchovne-prorocký pohľad, že v Starom zákone bolo dopredu ukázané to, čo sa potom v Novom zákone uskutočnilo, sa stále viac strácal, napriek tomu, že ešte Tertulián dôrazne poukazoval na to, „že Starý a Nový zákon sa zhodujú. Proroctvo tvorí zväzok medzi Starým a Novým zákonom“ (F. Hauss: Väter der Christenheit/Otcovia kresťanstva, str. 30). Náukou nazývanou „christológia“ bolo kresťanstvo stále viac stavané na pôdu pohanstva a odďaľované od židovského základu. Dialo sa to v rozpore s apoštolmi a s bezprostredne poapoštolským obdobím. Starý zákon sa používal v spojení s pasážami z Nového zákona proti Židom. Už v 2. storočí sa duchovne slepí vodcovia a tiež rímski cisári začali uchyľovať k antijudaizmu (rasovej nenávisti k Židom). (Pojem „antisemitizmus“ vzťahovaný iba na Židov je nesprávny. Semiti sú tiež všetky arabské národy.– pozn. autora)

Rímsky cisár Konštantín, veľký vojvodca, využíval zosvetštelé kresťanstvo, ale nepohneval si ani pohanov. Najprv podporoval ako stavbu pohanských chrámov, tak aj výstavbu kostolov. Už v roku 315 prehlásil Konštantín obrátenie sa k židovstvu za ťažký zločin. Obaja, k židovstvu obrátený kresťan aj Žid, ktorý ho k židovstvu obrátil, mali byť potrestaní smrťou. V roku 321 bolo zákonom nariadené slávenie nedele. To ale nestačilo: pod hrozbou trestu boli Židia prinútení zapierať sobotu a „svätiť“ nedeľu. Konštantín vyhlasoval to, čo mu biskupi, ktorí boli už v tej dobe uznávanými osobnosťami, predkladali a doporučovali.

Na koncile v Nicei (r. 325 po Kristovi) boli Arius a Atanázius hlavnými rečníkmi. Ich výklady sú v náboženských dejinách obšírne opísané. Je zjavné, že Árius nemal žiadnu známosť o Kristovi. Avšak Atanázius slobodne dosvedčil, „že v Kristu sa nám Boh sám zjavil, Boh sám sa nám oznámil a spasil nás, my v Ňom máme Otca samého…že v Ježišovi nás sám Otec spasil“ (K. D. Schmidt: Grundriß der Kirchengeschichte/Základy cirkevných dejín, str.98). Od tohto okamihu sa začalo utvárať rímske náboženstvo. V dobe nicejského koncilu neexistoval žiadny pápež ani kardinál. Tiež tam údajne nevystupoval žiadny rímsky biskup, ktorý by sa domáhal prednosti. V tomto smere sú náboženské dejiny čiastočne antidatované (nesprávne datované), zmanipulované alebo priamo falšované. Bol to cisár Konštantín, ktorý koncil zvolal a prevzal nad ním patronát. Jeho cieľom bolo zjednotiť všetky rôzne smery do jednej inštitúcie, a tú postaviť do služby štátu. Uskutočnilo sa zjednotenie štátu a kostola, a tak vzniklo štátne náboženstvo.

Theodosius Veľký a Gratian v roku 380 urobili koniec všeobecnej náboženskej slobode. „Na II. ekumenickom koncile (381) potvrdili biskupi vo februári vydaný edikt cisárom Theodosiom I., v ktorom vyzýva všetkých rímskych poddaných, aby prijali trojjedinú kresťanskú vieru, ako bola formulovaná na koncile v Nicei 325… Tým bola trojjediná viera, ktorá obsahuje trojjedinosť Boha Otca, Syna a svätého Ducha, pozdvihnutá k platnému vyznaniu viery pre všetkých kresťanov a k štátne podporovanému náboženstvu.“ (B. Harenberg: Chronik der Menschheit/Kronika ľudstva, str.212) „Gregor z Nissy bol jednou z vedúcich postáv na II. ekumenickom koncile v Konštantinopole, obhajoval nicejské vyznanie viery a jednoznačne formuloval učenie o trojjedinosti.“ (B. Harenberg: Chronik der Menschheit/Kronika ľudstva/, str.214) „…každý občan bol od tej doby povinný stať sa pravoverným kresťanom; pohanstvo a herézia (kacírstvo) sa stalo protištátnym zločinom“ (K. D. Schmidt: Grundriß der Kirchengeschichte/Základy cirkevných dejín, str. 83). Všetci, ktorí sa z dôvodu svedomia tomuto diktátu nepodriadili a nepristúpili k štátnemu náboženstvu, boli pranierovaní ako kacíri. Od tej doby začalo štátne náboženstvo, ktoré si neoprávnene privlastnilo označenie kresťanské, prenasledovať aj biblickú cirkev.

Za pápeža Leva I. Veľkého (440–461) zažila táto univerzálna náboženská inštitúcia nesmierny rozmach. Väčšina historikov, zaoberajúcich sa dejinami náboženstva, ho označuje ako prvého pápeža. Herder vo svojom zozname pápežov, ktorý vrátane Pavla VI. obsahuje 264 pápežov, uvádza Leva I. Veľkého ako 45. pápeža. Za prvými pätnástimi, ktorí podľa jeho súpisu začínajú Petrom, urobil otáznik. Prevažná väčšina protestantských historikov kladie otáznik za prvými 44. Všetci sa zhodujú v tom, že dejiny pápežstva začali až Levom I. On sám sa ešte na koncile v Chalcedónii (451 p. Kr.) musel uspokojiť s tým, že bol stavaný na rovnakú úroveň s biskupom z Konštantinopoľa. O akomsi prvenstve sa ani tu ešte nemôže hovoriť, ale už sa pripravovalo.

Inštitúcia štátneho náboženstva bola dokončená za cisára Justiniána (527–565) tým, že zaradil kňazov medzi štátnych úradníkov. Je zrejmé, že zakladateľom tohto univerzálneho ríšskeho kostola nebol Kristus, ale politickí a náboženskí vládcovia, ktorí mali záujem na vytvorení sústredenej moci v celej Rímskej ríši. Od štvrtého a piateho storočia sa v cirkevných dejinách nestretávame len so spásnymi dejinami cirkvi Ježiša Krista a rôznymi odklonenými náukami, ktoré sa až do tej doby vyvíjali a ktoré vyústili do tohto jedného veľkého náboženstva, ale predovšetkým sme postavení pred najkrutejšie dejiny skazy zpohanštelej pseudokresťanskej svetovej inštitúcie.

Z biskupov sa stali hodnostári vybavení náboženskou a politickou mocou. Najprv mali všetci rovnaký titul, pretože boli považovaní za duchovných otcov. Vzhľadom k tomu, že sa Rím stal hlavným mestom západného sveta, tlačili sa rímski biskupi systematicky dopredu a postupne sa domáhali rôznych čestných titulov. Prvým bol „Pontifex maximus“ (tzn. Najvyšší kňaz volený doživotne). Tento titul mali predtým pohanskí veľkňazi a cisár v Rímskej ríši, dokonca aj Konštantín. Čo všetko ale sprevádzalo tento chybný vývoj pápežskej náboženskej inštitúcie, spojený s uznaním, vážnosťou a pozíciami moci, je v mnohom nepochopiteľné. „Za doby Bonifáca VIII. (1294–1303) je viera v pápeža dokonca nutná ku spaseniu, lebo sú mu všetci obyvatelia Zeme podmanení. Tak to povedal aj Gregor VII. (1073–1085) vo svojom Dictatus papae: »Iba rímsky pontifex je právom nazývaný univerzálnym.«“ (H. Heinz: Zwischen Zeit und Ewigkeit/Medzi časom a večnosťou, str.176) Vzniklo pobožné pseudokresťanstvo, v ktorom sa už nekládol dôraz na osobný vzťah ku Kristovi, ale iba na príslušnosť k tejto náboženskej inštitúcii. Kristovi a Slovu Božiemu bola autorita systematicky stále viac upieraná a prenášaná na túto inštitúciu a jej predstaviteľov. Ako je Kristus hlavou Svojej cirkvi, stal sa tak platný pápež vrchnou hlavou tejto univerzálnej inštitúcie.

Do tejto štátnej inštitúcie boli ľudia krstení z donútenia a neskôr boli jej členmi automaticky od narodenia, bez toho, aby mali možnosť k vlastnému rozhodnutiu. Touto nebiblickou praxou krstu k vynútenému členstvu bol položený základ ľudovej inštitúcie a zavedením cirkevných daní sa vytvorila jej finančná základňa a moc.

Súčasne s tak skoro začatým vývojom „preč od Slova Božieho“ nastalo odtrhnutie od židovstva a neskôr aj od židovsko-kresťanských zborov. Tým to však neskončilo. Justinus, biskup zo Smyrny, († 167 po Kr.) sa veľmi opovržlivo vyjadril o Židoch. Teraz boli kresťania „Božím Izraelom“, naproti tomu Židia zbehlíci a odpadlíci. Apoštol Pavol to ale videl úplne inak: „Lebo v Kristu Ježišovi ani obriezka (Židia) nič nevládze ani neobriezka (národy), ale nové stvorenie. A na všetkých, ktorí budú chodiť podľa toho pravidla, nech príde pokoj a milosrdenstvo i na Izraela Božieho.“ (Galatským 6:15–16) Apoštol Peter k tejto téme napísal nasledujúce: Vtedy otvoril Peter ústa a povedal: „V pravde poznávam, že Boh nehľadí na osobu, ale že v každom národe ten, kto sa ho bojí a činí spravodlivosť, je príjemný jemu.“ (Skutky 10:34–35) Protižidovská polemika začala veľmi skoro a stávala sa stále agresívnejšou. Biskup Ignatius z Antiochie (98–117 po Kr.) začal s roznecovaním protižidovského zmýšľania. To, čo zástupcovia náboženskej inštitúcie behom prvých storočí vyjadrovali a písali v protižidovských spisoch, sa stalo príčinou, že už vtedy bolo viac než milión Židov potupne označených za vrahov Krista a Boha a rôznym spôsobom usmrtených. Na seba prikázanie „Nezabiješ!“ falošní kresťania nevzťahovali.

Teológ Chryzostomos (354–407), jeden z najzarytejších nepriateľov Židov, vyučoval: „…so Židmi sa môžeme práve tak málo stýkať ako s diablom, nie sú lepší než prasatá a kozly … Synagóga nie je len divadlo, je nevestinec, lotrovská peleš, skrýš nečistej zveri a bydlisko diablov …kresťania by nemali vyhľadávať pomoc židovských lekárov, ale radšej zomrieť, odvrátiť sa od Židov ako od moru a zhubnej epidémie ľudského pokolenia.“ (K. Deschner: Kriminalgeschichte des Christentums/Dejiny kresťanských zločinov, zv. 1, str.134)

Už Cyrill († 444), patriarcha z Alexandrie, hovoril o „konečnom riešení“ židovskej otázky, ktoré v 20. Storočí dosiahlo svoj vrchol. Cyprián a Tertulián Atanázius a Hieronymus, Gregor z Nissy, Ambrosius, Augustinus, Justinián a mnohí iní viac alebo menej stupňovali nenávisť voči Židom, ktorá sa preniesla na celý klérus (všetci katolícki predstavení) vo všetkých dobách. Ten sa zasa postaral o to, aby sa štvavá propaganda proti Židom vo vedomí ľudu upevnila. Za všetko mali byť zodpovední Židia, preto sa ich pokúšali všetkými možnými prostriedkami vyhladiť. Všeobecne sa vyplnilo aj na Židoch to, čo Syn človeka predpovedal Svojim nasledovníkom: „Vypovedia vás zo synagóg, ba ide hodina, aby každý, kto vás zabije, sa domnieval, že tým koná Bohu službu. A to vám urobia preto, že nepoznali ani Otca ani mňa. Ale to som vám hovoril nato, aby ste, keď prijde tá hodina, pamätali na to, že som vám to ja povedal. Ale toho som vám nepovedal od počiatku, pretože som bol s vami.“ (Ján 16:2–4) V skutočnosti boli vrahovia presvedčení o tom, že preukazujú Bohu a svojmu náboženstvu službu tým, že udržujú v čistote trojjediné kresťanstvo pred monoteistickým židovstvom. Prenasledovanie sa rozšírilo aj na kresťanov, ktorí sa cítili byť spojení s Kristom a nemohli prijať systém poškvrnený krvou. Dokonca aj ctený reformátor Martin Luther sa nemohol úplne zbaviť nenávisti proti Židom, ktorá mu v dobe jeho mníšstva prenikla telom aj krvou. Čítame: „Ešte vo svojom poslednom kázaní 15. februára 1546 povedal Luther o židovských lekároch, že predpisujú prostriedky, po ktorých musí neskôr človek zahynúť.“ (H. J. Gamm: Das Judentum/Židovstvo, str.64) Storočiami sa nenávisť stupňovala a protižidovské výroky boli stále ostrejšie. Na ospravedlnenie krutosti sa čiastočne používali aj výroky z Písma. Ak Ježiš hovorí o neveriacich Židoch, je to jedna vec, ak ale hovorí o veriacich Židoch, potom je to úplne niečo iné.

Vzhľadom k tomu, čo táto inštitúcia urobila Židom, pohanom a inak veriacim tvrdošijným sledovaním svojho cieľa, musí strpieť otázku, či priniesla spásu, alebo spôsobila skazu najhroznejšieho rozsahu. K tomu sa ešte pridávajú vojny, ktoré boli vedené v jej záujme. Prenasledovala, vyvlastňovala, zabíjala a v stredoveku sa tak stala majiteľkou tretiny všetkej európskej pôdy. Privlastňovala si majetok živých aj mŕtvych. Ani kniežatá a králi sa neopovažovali proti tomu vystúpiť, naopak usilovne spolupracovali. „Rudolf Habsburský v roku 1286 prehlásil, že Židia ako osoby a všetok ich majetok patrí k jeho komore.“ (H. J. Gamm: Das Judentum/Židovstvo, str. 84) Všetky prekliatia, ktoré boli stále znovu vyslovované, obzvlášť zo strany pápežov, biskupov a kúrie, položili základ tomu, že Židia a inak veriaci boli vo všetkých dobách rímskokatolíckou inštitúciou nemilosrdne prenasledovaní. Pri poslednom súde sa objasní, či tých 6 miliónov Židov, ktorí boli v Európe zavraždení počas takzvanej „Tretej ríše“, ide len na účet nemeckého národa, alebo tiež na konto rímskokatolíckeho náboženstva. Pre katolíkov Hitlera, Himmlera a Goebbelsových jezuitov bola pôda už dávno pripravená, pápeži opakovane hovorili o „prozreteľnosti“, tak ako to robil aj „z–vodca“ Hitler.

Kto sa zaoberá príslušnou literatúrou o pápežoch a ich činoch až do súčasnosti, je otrasený. Židia a inak veriaci boli jednoducho považovaní za nič. Jezuitský pápež Lev XIII. (1878–1903) prehlásil: „Nech je prekliaty každý, kto hovorí, že Svätý Duch nechce, aby sme usmrcovali kacírov.“ (E. Paris: The secret history of jesuits/Tajné dejiny jezuitov, str. 167) Odkedy Svätý Duch zabíja? Podľa svedectva Písma svätého Duch obživuje. Táto inštitúcia ale prehlasovala za bludárov a kacírov všetkých, ktorí sa presne nedržali ňou udaného smeru, a duchovenstvo si prisvojovalo právo týchto ľudí likvidovať. Z tohto hľadiska tiež musíme vidieť postoj pápeža Pia XII. k vraždeniu Židov pred a počas II. svetovej vojny. Židovská synagóga, ktorá bola od Vatikánu, len čo by kameňom dohodil, vzplanula bez toho, aby pápež proti tomu povedal jediné slovo. V novo postavenej synagóge sa súčasný pápež nechal Židmi, ktorí sú ranení slepotou, oslavovať ako Mesiáš, keď sa behom jeho príchodu spieval 150. Žalm.

Pán dal Abrahámovi pri svojom prvom stretnutí s ním toto zasľúbenie: „A učiním ťa veľkým národom a požehnám ťa a zvelebím tvoje meno, a budeš požehnaním. A požehnám tých, ktorí ťa žehnajú, a tých, ktorí ti zlorečia, prekľajem,“ (1. Mojžišova 12:2–3). Tento výrok mali mať na pamäti tí, ktorí predstierali, že veria v Boha a Jeho Slovo.

Prísny monoteizmus (jednobožstvo), ktorý bol výhradne židovským vyznaním, prekážal mysleniu týchto biskupov, ktorí vzišli z pohanov. Najprv nechceli mať nič spoločné so Židmi a potom ani s Bohom Židov. Tak vznikol zo židovského slova „mašijah“ (mesiáš) grécky „Christos“ („pomazaný“), zo židovského „Ješua“ grécky „Iésous“ (čítaj Ijésús) – (Ježiš). Formulácia božstva pochádzala teraz z helenistického myslenia, ktoré bolo izraelskému národu a Bohu úplne cudzie. V Novom zákone tiež nenachádzame ani stopu po nepriateľstve voči Židom, ako to mnohí historici predkladajú. Zdá sa, že im unikol Pánov výrok: „…lebo spása je zo Židov.“ (Ján 4:22) Už proroci Starého zákona prorokovali, že na spáse Božej budú mať podiel tiež národy: „Ja Hospodin som ťa povolal v spravodlivosti a pojal som ťa za tvoju ruku, budem ťa ostríhať a dám ťa za zmluvu ľudu a za svetlo národom,“ (Izaiáš 42:6) „…ale som ťa dal za svetlo pohanom, aby si bol Mojím spasením až po koniec zeme.“ (Izaiáš 49:6b) S Židmi učinil Pán začiatok, keď povedal: „…ale radšej iďte k strateným ovciam domu Izraelovho.“ (Matúš 10:6) Peter ako prvý apoštol zažil to, že bol zachránený rímsky stotník Kornélius s celým svojím domom (Skutky 10). K Pavlovi Pán prehovoril: „Idi, lebo Ja ťa vyšlem ďaleko medzi pohanov.“ (Skutky 22:21) Pán dal predsa už v misijnom príkaze jasný pokyn: „A tak iďte, čiňte učeníkmi všetky národy“ (Matúš 28:19). Cirkev živého Boha je zo všetkých národov, jazykov a národností. Rímska svetová ríša pôsobila všade, a preto štátne náboženstvo Rímskej ríše mohlo použiť všetky svetské prostriedky na dosiahnutie svojho cieľa. V skutočnosti to nikdy nebolo žiadne „pokresťanštenie“, ale iba pokatolíčtenie. Ľudia predsa neuverili v Krista skrze zvestovanie evanjelia, ale boli prinútení k tomu, aby prijali katolícke štátne náboženstvo. Behom asi tisícročnej neobmedzenej vlády rímskokatolíckeho náboženstva bola zem napájaná krvou. Počet mučeníkov je odhadovaný rôzne, udáva sa, že ich bolo celkovo až 68 miliónov. So všetkými inovercami sa zaobchádzalo ako so štvanou zverou. Predovšetkým „protireformácia“ bola krvavou, svetskými prostriedkami vykonávanou záležitosťou, ktorá nemala nič spoločné so zvestovaním evanjelia ako spásnej zvesti. Naopak – spojením náboženskej a svetskej moci sa narobilo mnoho zla. Kto nepočul o španielskej inkvizícii, o procesoch s čarodejnicami a ich upaľovaní, o vyhnanstve valdenských a menonitov a o prenasledovaní všetkých inak veriacich po celej Európe? Behom bartolomejskej noci (23.–24. Augusta 1572) bolo zavraždených cez takzvanú „krvavú svadbu“ len v Paríži 3 000 a v celom Francúzsku viac než 20 000 hugenotov. „Pápež Gregor XIII. Oslavuje zavraždenie francúzskych protestantov slúžením omše Te Deum,“ (B. Harenberg: Chronik der Menschheit/Kronika ľudstva/, str.437)

Táto inštitúcia urobila aj zmeny v učení, takže z pôvodného vyznania viery už nezostalo nič. Čítanie Písma svätého bolo pod trestom zakázané. Je naozaj otrasné, že táto inštitúcia upaľovala najmä Židov a biblicky veriacich kresťanov aj s Bibliou, ktorú čítali. Prečo mala z Biblie taký strach?