Tradičné krestanstvo

25. kapitola VYVOLENIE — PREDESTINÁCIA (PREDURČENIE)

„Bohom vyvolený“ znamená predovšetkým: byť určený a posvätený pre službu alebo úlohu. Vyvolenie je nám jasne ukázané na Abrahámovi a izraelskom národe: „Ale ty, Izraelu, môj služobníku, Jakobe, ktorého som vyvolil semä Abraháma, môjho priateľa, ty, ktorého som pojal za ruku od končín zeme a povolal som ťa od jej najďaľších kútov a povedal som ti: Môj služobník si ty, vyvolil som ťa a nezavrhol som ťa! Neboj sa, lebo ja som s tebou; neobzeraj sa v strachu, lebo ja som tvoj Boh! Posilním ťa aj ti pomôžem a podopriem ťa pravicou svojej spravodlivosti.“ (Izaiáš 41:8-10)

Ako to bolo pri prorokoch bežné, mohol aj Jeremiáš dosvedčiť svoje poverenie k službe: „A stalo sa slovo Hospodinovo ku mne povediac: Prv ako som ťa utvoril v lone matky, znal som ťa, a prv ako si vyšiel zo života, posvätil som ťa, za proroka národom som ťa dal.“ (kap. 1:4-5)

Z dvanástich rodov vyvolil Boh pokolenie Levitov ku kňazskej službe: „Lebo jeho si vyvolil Hospodin, tvoj Boh, zo všetkých tvojich pokolení, aby stál svätoslúžiť v mene Hospodinovom, on i jeho synovia po všetky dni.“ (5. Mojžišova 18:5)

Z všetkých synov Izaiho vyvolil Boh Dávida a určil ho za kráľa nad Svojim národom (1. Samuelova 16:6-14).

Aj Ježiš vyvolil apoštolov k osobitnej službe: „Nie vy ste si mňa vyvolili, ale ja som si vás vyvolil a ustanovil som vás, aby ste vy išli a niesli ovocie.“ (Ján 15:16)

V súvislosti s obrátením Saula povedal Pán Ananiášovi: „Iď, lebo on mi je vyvolenou nádobou, aby zaniesol moje meno i pred pohanov i pred kráľov i pred synov Izraelových.“ (Skutky 9:15) Hoci obrátenie Pavla nastalo oveľa neskôr, bol už od materského lona vybraný a určený tak, ako to bolo pri prorokoch: „Ale keď sa zaľúbilo Bohu, ktorý ma oddelil od života mojej matky a povolal svojou milosťou.“ (Galatským 1:15)

Všeobecne platí čo, čo Pavol píše zboru v Korinte: „Ale bláznivé u sveta si vyvolil Boh,… a slabé u sveta si vyvolil Boh, … a neurodzené u sveta a opovrhnuté si vyvolil Boh, … aby sa pred Bohom nechválilo niktoré telo.“ (1. Korintským 1:26-29)

Pre lepšie porozumenie musíme vziať ešte ďalšie výroky, pretože povolanie a vyvolenie sa týka dvoch rôznych skupín veriacich. Vyvolení sú tiež povolaní, ale nie všetci povolaní sú vyvolení. V podobenstve o svadbe povedal náš Pán v Matúš 22:14: „Lebo je mnoho povolaných, ale málo vyvolených.“ Vyvolení tvoria v každom cirkevnom období zástup premožiteľov, ktorí podľa zasľúbenia v siedmich listoch zborom v Zjavení 2 a 3 všetko zdedia. Povolaní síce veria v Ježiša Krista ako svojho osobného Spasiteľa, nenechajú sa však uviesť do všetkej pravdy, a tak ani uviesť do úplného súladu so Slovom Božím. Ich mená sú zapísané v Knihe života a oni budú prijatí pri konečnom súde (Zjavenie 20:11-15).

V Zjavení 17 je reč o Baránkovi, ktorý bude bojovať a zvíťazí, a o zástupe premožiteľov, ktorí dosiahli najvyšší cieľ a na ktorých sa vzťahujú všetky tri označenia – „povolaný“, „vyvolený“ a „verný“: „pretože je Pánom pánov a Kráľom kráľov, aj tí, ktorí sú s ním, povolaní, vyvolení a verní.“ (v. 14)

Spasiteľ, ako aj spasený zástup prvorodených sú označovaní ako vyvolení Boží: „Hľa, môj služobník, ktorého podopriem, môj vyvolený, v ktorom má záľubu moja duša.“ (Izaiáš 42:1) „…môj služobník, ktorého som si vyvolil.“ (Izaiáš 43:10, Matúš 12:18) Božie zaľúbenie prišlo najprv na toho Vyvoleného, aby potom mohlo skrze Neho prísť na vyvolených (Matúš 3:17, 17:5). Tak sa napĺňa to, čo bolo oznámené pri narodení nášho Spasiteľa: „Sláva na výsostiach Bohu a na zemi pokoj, v ľuďoch zaľúbenie!“ (Lukáš 2:14) Na Zemi existujú ľudia, na ktorých z milosti spočíva Božie zaľúbenie.

Vyvolenie ide ruka v ruke s predurčením. Tak ako existuje len jedno vyvolenie, a síce ku spaseniu, tak existuje ku spaseniu len jedno predurčenie. Syn, ktorý sa narodil pred asi dvetisíc rokmi, bol vyvolený pred založením sveta, a preto sa spätne odvoláva na slávu, ktorú vlastnil pred založením sveta: „A teraz ma osláv ty, Otče, sám u seba slávou, ktorú som mal u teba, prv ako bol svet.“ (Ján 17:5) Výraz „pred založením sveta“ je veľmi často používaný v spojení so spásnymi dejinami. Toto „pred založením sveta“ bolo na samom počiatku, keď Logos (Slovo) vyšlo z pôvodnej plnosti Božej, a preto „bolo u Boha“ (Ján 1:1). V tom okamihu už boli všetci synovia a dcéry Božie podľa Jeho večného spasiteľného plánu v Kristu vyvolení. Tou istou slávou, ktorou žiaril On, budú aj spasení žiariť v Jeho obraze: „Otče, ktorých si mi dal, chcem, aby, kde som ja, aj oni tam so mnou boli, aby videli moju slávu, ktorú si mi dal, lebo si ma miloval pred založením sveta.“ (Ján 17:24)

O spasených je povedané to isté. Aj na nich sa vzťahuje, že boli vyvolení pred založením sveta. „Tak, ako si nás v ňom vyvolil pred založením sveta, aby sme boli svätí a bezvadní pred ním, v láske, predurčiac nás k synovstvu skrze Ježiša Krista cieľom neho podľa ľúbosti svojej vôle.“ (Efezským 1:4-5) Boh, ktorý je večný, rozhodol pred ustanovením sveta o Svojom večnom predsavzatí a uskutočňuje ho v priebehu času až do večnosti.

Peter píše o nepoškvrnenom Baránkovi: „Predzvedeného pred založením sveta a zjaveného pri posledku časov pre vás.“ (1. Petra 1:20) Aj spasení už boli vopred známi, a preto boli ich mená už pred ustanovením sveta zapísané do knihy života zabitého Baránka. „A budú sa jej (šelme - antikristovi) klaňať všetci, ktorí bývajú na zemi, ktorých mená nie sú napísané v knihe života Baránka, zabitého od založenia sveta.“ (Zjavenie 13:8)

V Starom zákone vyvolil Boh Izrael ako národ za Svoje osobitné vlastníctvo: „Lebo ty si svätý ľud Hospodinovi, svojmu Bohu, a teba si vyvolil Hospodin, aby si mu bol ľudom zvláštneho vlastníctva nad všetky národy, ktoré sú na tvári zeme.“ (5. Mojžišova 14:2) Z pozície Nového zákona pri pohľade na cirkev z národov píše Pavol: „Tak podľa evanjelia sú nepriateľmi pre vás, ale podľa vyvolenia milovaní pre otcov.“ (Rimanom 11:28)

Vyvolenie a predurčenie vedie k odovzdaniu a Duchom vypôsobenému posväteniu tých, ktorí sú vyvolení a predurčení. Izrael sa sám od seba neoddelil a nebol sám v sebe svätý, ale božským oddelením sa z neho stal Jemu oddaný a posvätený národ. „…lebo veď moja je celá zem. A vy mi budete kráľovstvom kňazov a svätým národom.“ (2. Mojžišova 19:5b-6) Veriacim v Novom zákone píše apoštol Peter: „Ale vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud, určený byť Božím vlastníctvom.“ (1. Petra 2:9)

Najúplnejšie nám vyvolenie a predurčenie ukazuje apoštol Pavol v nasledujúcich veršoch: „A vieme, že tým, ktorí milujú Boha, všetko spolu pôsobí na dobré, tým, ktorí sú povolaní podľa preduloženia. Lebo ktorých predzvedel, tých aj predurčil za súpodobných obrazu svojho Syna, aby on bol prvorodeným medzi mnohými bratmi. A ktorých predurčil, tých aj povolal, a ktorých povolal, tých aj ospravedlnil, a ktorých ospravedlnil, tých aj oslávil.“ (Rimanom 8:28-30)

Boh skutočne nevidel v ľuďoch nič, na čo by mohol nadviazať, pretože v nich nebolo nič, na čo by mohol pozrieť. Spasenie a záchrana prichádzajú jedine od Boha. ON videl ľudstvo v Kristovi, v Ňom je dané tým spaseným Jeho „áno“ – prijatie a v Ňom sa stalo i „Amen“ – dosadenie do synovstva. Svedectvo Písma je jasné a premáhajúce. ON tých Svojich vopred oznámil a určil k večnému životu. Vševediaci mohol učiniť oboje zároveň: vyvoliť i predurčiť. „Keď to počuli pohania, radovali sa a oslavovali slovo Pánovo, a uverili všetci, koľko ich bolo odriadených do večného života.“ (Skutky 13:48)

Vyvolenie nie je svojvôľa. Boh Svoju vôľu oznamuje úplne zrozumiteľne, nikomu ju ale nevnucuje. Jeho jasný úmysel je: „ktorý chce, aby všetci ľudia boli spasení a prišli k poznaniu pravdy.“ (1. Timoteovi 2:4) Pretože je ale Boh vševediaci, vedel, kto spasenie prijme a kto ho odmietne. Kto k Bohu nepríde, zostane od Neho vzdialený. Kto neprijme Jeho záchranu, zostane stratený. Tak mohol aj tých, ktorí Mu uveria, už vopred, to znamená pred ustanovením sveta, určiť k spaseniu.

Veľmi často je mylne chápané starozákonné slovo, ktoré cituje Pavol v liste Rimanom 9: „Zmilujem sa, nad kým sa zmilujem a zľutujem sa, nad kým sa zľutujem. … Tak teda nad kým sa chce zmilovať, nad tým sa zmilováva, a koho chce zatvrdiť, toho zatvrdzuje.“ (Rimanom 9:15+18) Len tí, ktorí k Nemu prídu, sú tí, ktorí u Neho nájdu milosť. Len ten, kto k Nemu príde, môže prežiť Jeho milosrdenstvo a lásku. Na tých sa vzťahuje ďalší verš: „Tak teda nie je to vecou toho, kto chce, ani toho, kto beží, ale vecou Boha, ktorý sa zmilováva.“ (Rimanom 9:16) Kto ale k Bohu nepríde, nad tým sa nemôže zľutovať. Kto k Nemu nepríde a zatvrdí svoje srdce, tomu Boh zatvrdí srdce úplne. Boh od Svojho pôvodného úmyslu neupustil, naopak: On ho uskutočňuje na tých, ktorí k Nemu prídu a Jemu uveria. Ak je ďalej písané o hneve Božom a nádobách hnevu, ktoré sú vytvorené na zničenie, potom sú to znova tí, ktorí zostávajú neveriacimi, ktorí s Bohom nechcú mať nič spoločného, na ktorých hnev Boží naďalej spočíva, i keď bol vlastne v Kristovi od nás odňatý. Existujú ľudia, ktorí Božie oslobodenie odmietajú, a preto ostávajú v odsúdení. Kto ku Kristu nepríde, na tom zostáva hnev Boží, pretože neprijal pre seba toto dokonané spasenie.

Lucifer sa sám slobodne rozhodol vzoprieť sa Bohu a nikdy sa ani so všetkými svojimi prívržencami Božiemu plánu nepodriadi. Rovnako tak existujú ľudia, ktorí sa nenechajú začleniť do plánu Božieho. Odpustenie a milosť, teda úplné spasenie, môže Boh uskutočniť len tam, kde ho ľudia prijímajú ako dar s vierou v skutok zmierenia, ktorý za nás vykonal Kristus.

Nám je dosvedčené: „Lebo sa zjavila milosť Božia, spasiteľná všetkým ľuďom.“ (Títovi 2:11) Pán vyzýva všetkých: „Poďte ku mne všetci, ktorí pracujete a ste obtiažení, a ja vám dám odpočinutie.“ (Matúš 11:28) Napriek tomu k Nemu všetci neprichádzajú. Nepočúvajú Jeho výzvu. Dokonca aj medzi zbožnými, ktorí bádajú v Jeho Slove, sú takí, ktorí pritom sledujú vlastné pohnútky, vlastný záujem a neprenikajú do osobného spoločenstva s Pánom a Spasiteľom. „Veď spytuj(e)te Písma, lebo vy sa domnievate, že v nich máte večný život, a ony sú to, ktoré svedčia o mne. Ale nechcete prijsť ku mne, aby ste mali život.“ (Ján 5:39-40) Všetko bádanie v Písme, celé štúdium teológie nie je vôbec nič platné, jedine ak by každý jednotlivec prišiel naozaj k Pánovi a získal večný život. Pán hovorí: „Ak niekto žízni, nech prijde ku mne a pije!“ (Ján 7:37) Väčšina neprichádza, oni nežíznia.

Toto „koho chce zatvrdiť, toho zatvrdzuje“ v liste Rimanom 9:18 je podmienené nutnosťou, pretože Boh nemôže jednať proti vôli človeka. Boh predsa nemohol chcieť zatratenie ľudí, pretože On predsa chce, aby dostali všetci pomoc a aby boli všetci zachránení, pretože On je záchranca. Keď človek nechce to, čo chce Boh, potom akceptuje Boh to, čo chce človek. Boh od samého začiatku obdaril ľudí touto slobodnou vôľou. ON ich nenútil a nestvoril ako automaty alebo bábky, môžu si vybrať medzi životom a smrťou, poslušnosťou a neposlušnosťou.

Od Boha odlúčený človek trvá na svojom sebaurčení dovtedy, až kým spozná Božie určenie a prijme ho. Trvá na svojej sebarealizácii, dokým sa nestane časťou uskutočneného plánu Božieho. Chcel by zostať nezávislým a nechce sa podriadiť. Pri hľadaní vlastnej slobody upadne do záhuby, ktorú si sám zvolil. V odlúčení od Boha sa stane zajatcom odporcu. Preto je potrebné oslobodenie. Náš Spasiteľ bol predsa poslaný, aby zvestoval zajatým oslobodenie (Lukáš 4:18)

Tak, ako to bolo s otcom viery Abrahámom, ktorý je nám daný za príklad, tak je to so všetkými, ktorí Slovo Božie počúvajú, veria mu a podľa neho činia. Dávajú tým Bohu za pravdu, stavajú sa na Jeho stranu a potvrdzujú zmluvu, ktorú s nimi uzavrel. Vyvolení veria Bohu vo všetkom, čo povedal, činia, čo prikázal a poslúchajú Jeho pokyny. Pri nich súhlasí všetko: slovo, viera i skutky. Svoju vlastnú vôľu podriaďujú vyvolení vôli Božej a úprimne sa modlia: „Nech sa stane tvoja vôľa ako v nebi, tak aj na zemi!“ (Matúš 6:10) Nemajú žiadne vlastné chcenie, chcú jednoducho to, čo chce Boh. Ak sa skrze znovuzrodenie stali časťou Božou, sú rovnako ako i Syn Boží priamym uskutočnením Slova, ktoré sa stalo telom. Takýmto ľuďom Peter pripomína: „Preto sa, bratia, tým väčšmi snažte robiť si pevným svoje povolanie a vyvolenie, lebo keď to budete robiť, neklesnete nikdy.“ (2. Petra 1:10)

Z výkladu apoštola Petra vidíme, že Kristus je nám tiež predstavený ako vyvolený kameň, ktorý je pre jedných uholným kameňom a pre ďalších kameňom urážky a pohoršenia. Kto patrí k vyvolenému pokoleniu a ku kráľovskému kňazstvu, bude sa dívať vo viere na Krista ako na uholný a záverečný kameň. Kto sa na Ňom uráža a pohoršuje, nachádza sa v neposlušnosti voči Slovu (1. Petra 2:3-10).

Duchovná skúsenosť učí, že každý zaujme to miesto, ktoré bolo pre neho pripravené, a verí tomu, čo mu bolo určené. Kto napríklad vo vyvolenie neverí, nemôže byť ani vyvolený. To isté sa týka obrátenia, obnovenia, znovuzrodenia, každého prežitia, ktoré môžeme s Bohom učiniť. Každý človek prežije len to, čomu verí. „Ale my sme podlžní ďakovať vždycky Bohu za vás, bratia, milovaní Pánom, že si vás Boh vyvolil od počiatku cieľom spasenia v posvätení ducha a vo viere pravdy.“ (2. Tesaloničanom 2:13)

„Oznámiac nám tajomstvo svojej vôle podľa svojej ľúbosti, ktorú si preduložil v sebe cieľom správy plnosti časov dovedna zobrať všetko v Kristovi, to, čo je na nebesiach, i to, čo je na zemi, v ňom, v ktorom sme sa stali aj dedičstvom Božím predurčení súc podľa preduloženia toho, ktorý pôsobí všetko podľa rady svojej vôle.“ (Efezským 1:9-11)